Nepochybne nestačí, aby vrcholná celoštátna inštitúcia zaznamenávala iba úspechy v umeleckej oblasti, musí aj rozumne hospodáriť. Národné divadlo sa však od roku 2015 s výnimkou obdobia slovenského predsedníctva EÚ ocitlo v hlbokej strate. To, že pred niekoľkými dňami jeho zamestnanci pohrozili štrajkom, je len dôsledkom dlhodobo nelichotivej finančnej situácie v našej prvej divadelnej scéne.
Netreba brať na ľahkú váhu ani to, že vedenie SND odmietlo plošne vyplácať výkonnostné odmeny. Technické zložky, ale i radoví umelci, majú také nízke platy, že akokoľvek znížený príjem hneď pocítia ich domácnosti. Ale prečo so svojím protestom vystúpili až mesiac po tomto rozhodnutí a akurát, keď bol ich najvyšší šéf na dovolenke?
Laššáková síce po nástupe do ministerského kresla chcela riešiť problém, ktorý zdedila po svojom predchodcovi, no uspokojila sa len vyhlásením auditu, s Chudovským sa oficiálne stretla, až keď ho odvolávala. Nahnali jej rokovania s divadelnými odbormi strach, že prepukne ďalšia kríza v jej rezorte? To by bola na ministerku slabošská reakcia. V každom prípade ju bývalý generálny riaditeľ o svojich manažérskych schopnostiach nepresvedčil.
Ak chceme udržať kvalitu SND na európskej úrovni, treba rok čo rok počítať aj so zvýšenými nákladmi. Ale ak budeme uvažovať miklošovsky, že seriózna kultúra si musí sama na seba zarobiť, tak to s ňou ďaleko nedotiahneme.