Výročia-zemiaky sa skrátka neprejedia. Tie najdôležitejšie sa zvyknú zasviatkovať, aby si ich národ patrične vychutnal. Ako predjedlo či dezert môžu slúžiť pamätné dni, čo sú vlastne takisto výročia, ale politicky menej výživné. A pre bulimikov sú tu ešte významné dni, ktoré štát servíruje podľa vlastnej ľubovôle.
Za socializmu štátne sviatky, výročia, pamätné a významné dni občana prenasledovali, najmä tie, ktoré si prichodilo pripomínať s vlajočkami v uliciach a oknách. Ale aký-taký výber bol. V júli kalendáre ponúkali okrem dvoch pamätných dní s historickou hodnotou (Cyril a Metod, Majster Ján Hus) aj Medzinárodný družstevný deň, Deň stavbárov, Deň Pohraničnej stráže a pre internacionalistov štátne sviatky Mongolska, Poľska a Kuby. Kto zabudol v lete zagratulovať súdruhovi Cedenbalovi či Castrovi, mohol to na jeseň odčiniť. V septembri medzi významné dni patrili štátne sviatky Vietnamu, Bulharska a KĽDR. V septembri bol aj Deň baníkov a energetikov, Deň československého letectva, Deň železničiarov a Deň TRT – tlače, rozhlasu a televízie.
Odvtedy sa našťastie všeličo zmenilo, no niekedy mám dojem, že úlohu výrobcov dôležitých dní preberajú medzinárodné organizácie. Iba v OSN tvorí 21. marec päť medzinárodných dní naraz: Deň eliminácie rasovej diskriminácie, Svetový deň poézie, Svetový deň Downovho syndrómu a Medzinárodný deň lesov. Všetko dôležité problematiky, len aby svet v množstve umelých dní nestratil cit pre reálny čas.
Aj na Slovensku je o čom rozmýšľať. Nech vláda úradníkovi prepáči, no jednorazový štátny sviatok (100. výročie Martinskej deklarácie) mi pripomína plastový sersan na jedno použitie. Isteže praktická vec, ale vieme, kde také potom končia.