Zatiaľ čo nás však v zásade nikto nenúti robiť to napríklad v školstve či zdravotníctve – čo je najskôr škoda – naša obrana je súčasťou systému kolektívnej obrany. Našich partnerov stav tohto nášho rezortu mimoriadne zaujíma. Musí, pretože nejde len o našu, ale aj o ich vlastnú obranu.
Aby bolo jasné, nikto na tomto mieste nechce mávať šabličkami a volať do zbrane. Napokon, o tom nie je ani hodnotiaca správa NATO týkajúca sa pripravenosti našich ozbrojených síl, ktorá k nám ani náhodou nie je lichotivá.
Schopnosť či neschopnosť plniť záväzky nie je otázkou konkrétneho predmetu tých záväzkov. Inými slovami, keď Slovensko neplní svoje záväzky v systéme spoločnej obrany, nevyzerá ako štát pacifistov, ale jednoducho ako nespoľahlivý partner. A to je podstatný rozdiel. Keď ministerstvo obrany namiesto dohodnutého vybudovania ťažkej mechanizovanej brigády špekuluje pri nákupe obrnených vozidiel, ktoré nakoniec tomuto plánu môžu, ale aj nemusia vyhovovať, nesvedčí to o našej mierumilovnosti, ale o čomsi úplne inom.
O obrane vlasti sa dobre hovorí a je to dobrá zámienka míňať miliardy. Ťažšie je ctiť si záväzky.
Politická strana, ktorá má rezort obrany momentálne pod palcom, inak rada horlí za obranu Slovenska. V armádnych nákupoch sa už stihlo u nás roztopiť dosť hypotetických škôl či nemocníc na to, aby sme si ani náhodou nemysleli, že nám vládnu odporcovia zbraní. V čom je teda problém?
Minister obrany nedokáže presadiť vybudovanie mechanizovanej brigády skôr ako do roku 2030 – čo je výsmech vzhľadom na aktuálne bezpečnostné okolnosti, ktorých sa táto požiadavka týka. Zato má dosť času a energie na to, aby do najvyšších armádnych funkcií dosadzoval „politicky vhodných“ ľudí. I keď odborníci krútia hlavami. Dosť energie má na to, aby verejne tvrdil, že rozkaz je nad zákon, dodnes však nenašiel energiu zamedziť, aby profesionálni vojaci spolupracovali s militantnými skupinami typu Slovenských brancov.
Môžeme sa len tešiť z toho, že našu krajinu zatiaľ obchádzali veľké prírodné či človekom zavinené katastrofy. Nepochybujme o tom, že profesionálni vojaci, ktorých úlohou je pomáhať v takýchto prípadoch zachraňovať životy a majetok ľudí, by urobili všetko pre to, aby ju zvládli. Bojme sa však toho, že armáda nemá ani polovicu potrebného množstva vojenských lekárov, že má problém udržať si odborníkov na opravy a údržbu techniky, a napokon nemá ani dosť profesionálnych vojakov.
Prečo? Pretože o obrane vlasti sa dobre hovorí a je to dobrá zámienka míňať miliardy. Ťažšie je ctiť si záväzky a dohliadať na to, aby tie miliardy – keď už je také nevyhnutné minúť ich – išli na to, na čo ísť naozaj majú. Nie na kšefty pre spriatelené firmy alebo na prázdne nafukovanie ega niektorých politikov a vojenských funkcionárov.