Operácia vietnamských agentov, ktorí uniesli svoj cieľ z Berlína, potom ho dva dni držali v Česku a vzápätí previezli do Bratislavy, kde ho nalodili na slovenský vládny špeciál, ktorý si od Slovákov mimoriadne vyžiadala vietnamská vládna delegácia na linku Praha – Bratislava – Moskva, môže vyzerať na prvý pohľad naozaj dosť krkolomne.
Okrem toho, že by sa únoscovia spoliehali na pomoc tretej strany, v tomto prípade slovenských orgánov a nimi zapožičaného lietadla, by to znamenalo, že namiesto jedného štátu riskovali roztržku rovno s troma štátmi. Nehovoriac o detailnej stope, ktorú za sebou zanechávali vďaka autám z požičovne, ktoré mávajú namontované GPS práve ako prevenciu proti krádeži či zneužitiu vozidla na spáchanie nejakého zločinu. Inými slovami, únoscovia za sebou po celý čas bezstarostne trúsili omrvinky veľkosti fitlopty.
Príde čas, keď precízni Nemci poskladajú mozaiku a budeme presne informovaní, ako to bolo? Nuž, chápeme síce, ako to šéf SIS myslel, pravdou však je, že nemeckým vyšetrovateľom nemusí vôbec záležať na tom, ako s kauzou únosu Trinh Xuan Thanha naloží naša scéna.
Ale pozor! To, že to vyzerá krkolomne, ešte neznamená, že je to nemožné. História „plášťa a dýky“ pozná aj oveľa krkolomnejšie či amatérskejšie pôsobiace improvizácie. A mnohé z nich boli úspešné, čo je, aspoň z hľadiska predpokladaného cieľa operácie – dopraviť Thanha do Vietnamu i za cenu únosu – vlastne i tento prípad.
Pamätáte, ako jeden nič netušiaci cestujúci letel zo Slovenska do Írska s „cvičnou“ výbušninou v batožine? Podobných príkladov sa zaiste nájde viac, no už i tento jeden stačí na to, aby sme mohli úspešne pochybovať o bezchybnosti práce našich bezpečnostných zložiek. A už vôbec žiadne špeciálne príklady netreba vyhľadávať na to, ako naši politici nectia zásadu: hovoriť len to, z čoho potom netreba ustupovať.
Novinárska dilema, či je správne referovať, že spadlo lietadlo a je dvesto mŕtvych, a potom prípadne ustupovať v podobe správ o nájdení tých, čo pád prežili, vyzerá v podaní našich politikov ešte radikálnejšie. Jedna časť hovorí o dvesto mŕtvych, podľa druhej žiadne lietadlo ani nespadlo. Časom ich okolnosti dotlačia ku kompromisu pripomínajúcemu pravdu. A ide sa ďalej, akoby sa nechumelilo. Veď je to len politika, no nie? Akurát po voľbách sa potom čudujú, prečo ľudia volia tak, ako volia.
Robert Kaliňák už pripúšťa, že bol možno „naivný“, a Denisa Saková spresňuje, že tvrdenie o sci-fi nemyslela en bloc, ale len na niektoré časti príbehu podľa rozprávania advokátky uneseného. Šéf SIS Anton Šafárik sa tvári, akoby ho možnosť cudzej tajnej operácie na našom území ani veľmi nevyrušovala: nikto predsa našu informačnú službu neinformoval. Opoziční politici sú s tým nanajvýš spokojní, pretože im to umožňuje zamerať sa na vnútro.
Všetci ustupujú. A ešte len budú. V tom, čo s tým urobíme my, nám však Nemci nepomôžu. Precízni ani nijakí iní.