Po júnových voľbách Erdogan venoval miesto ministra financií svojmu zaťovi Beratovi Albayrakovi, ktorý je už najmenej dekádu svojej raketovej kariéry prezidentovým chránencom. Ak by sa krajina dostala do defaultu, čo je možnosť, ktorá síce ešte nie je za rohom, ale zatiaľ sa ani nevzďaľuje, Albayrak sotva poslúži ako obetný baránok, keďže je všeobecne známe, že je len predĺženou rukou svojho svokra.
O schopnostiach samotného Albayraka riešiť problémy, pred ktorými turecká ekonomika stojí, pritom panujú pochybnosti aj bez ohľadu na jeho faktickú nesamostatnosť. Devízové pasíva tureckých firiem aj po odrátaní ich aktív presahujú úhrnom 200 miliárd dolárov. Každým dňom, v ktorom turecká líra stratí oproti doláru či euru ďalšie percento svojej hodnoty, sa pre turecké firmy ich zahraničné dlhy stávajú menej a menej znesiteľnými.
Každým dňom, v ktorom turecká líra stratí oproti doláru či euru ďalšie percento svojej hodnoty, sa pre turecké firmy ich zahraničné dlhy stávajú menej a menej znesiteľnými.
Obvyklý recept číslo jeden: priškrtiť infláciu zdvihnutím úrokových sadzieb, naráža zatiaľ na politickú bariéru v osobe Erdogana. Na jednej strane by pre turecké hospodárstvo, enormne závislé od domácej spotreby, poštuchnutie smerom k sporeniu namiesto výdavkov asi nebolo dobrou správou. Na druhej strane, oveľa horšou správou bude, keď sa kvôli prepadu meny začne rúcať turecký stavebný sektor, ktorý bol doteraz najväčším, ak nie priam jediným ťahúňom tamojšej ekonomiky. Vládne investície, ktoré pod Erdoganom nahrádzali súkromné peniaze, sektor nezachránia.
Erdoganovu neschopnosť (či neochotu) odvrátiť hroziaci debakel štandardnými nástrojmi menovej politiky najlepšie dokazuje spôsob, akým sa kríze zatiaľ snaží čeliť. Namiesto krokov na záchranu meny rozpráva o cielenom medzinárodnom útoku na Turecko, v ktorého centre stoja USA. Domácu verejnosť vyzýva bojkotovať americké tovary a do zahraničia vysiela signály vyvolávajúce znepokojenie ohľadom budúcej geopolitickej orientácie Turecka.
Roztržka s USA, sprevádzaná prestrelkou colnými tarifami, tureckej ekonomike dozaista nepomáha. Za problémy, ktoré sa kumulujú minimálne odvtedy, čo Turecko po svetovej kríze pred desiatimi rokmi nedokonalo potrebné preventívne zmeny a stavilo všetko na rýchly boom turizmu a stavebníctva, však Donald Trump naozaj nemôže.
Európa? Tá zatiaľ pozoruje pád líry a žuje aspirín v podobe stres-testov európskych bánk, ktoré by prípadná turecká kríza zasiahla najviac. Lenže migréna, ktorú by spôsobil pád Turecka, by mohla byť nakoniec ešte oveľa horšia, ako vlečúci sa hlavybôľ brexitu.