V auguste 1968 som, deväťročný, trávil prázdniny v jednom okresnom meste na strednom Slovensku. Onoho rána som zistil, že otca náhle zavolali do fabriky, matka má vystrašený pohľad a v televízii nejde obvyklá rozprávka. Poobede som napriek prísnemu rodičovskému zákazu vybral z pivnice bicykel a objazdil mesto. Všade bol pokoj, žiadne tanky ani vojaci; vraj nejaká kolóna prechádzala predpoludním. Večer som sa venoval svojmu osobnému projektu: nalepovaniu fotiek Winnetoua a jeho priateľov na hárok baliaceho papiera.
Mohol som vtedy tušiť, že ma tento nešťastný dátum bude prenasledovať po celý život, až po bránu do večnosti, ktorou mama aj otec už medzitým odišli? Onedlho som v Roháči uvidel kresbu nazvanú Kontrarevolucionári, tuším od pani Plocháňovej. Zobrazovala do radu nastúpenú čs. rodinku: trasľavého dedka a babku, vyhúkaného otca a mamu, potom deti a nakoniec batoľa sediace s cumľom na šerbli, ktosi z rodiny držal čs. vlajočku. Tá karikatúra vypovedala o podstate kontrarevolúcie viac ako politické reči. Symboly bývajú zrozumiteľnejšie ako dlhé vyhlásenia – ale diplomacia musí ovládať oboje. Diplomacia musí presviedčať aj tam, kde sama nie je presvedčená, a spievať, keď jej nie je do spevu.