Napríklad o tom, kedy presne sa SIS dozvedela o únose vietnamského podnikateľa, ktorý podľa všetkého opustil schengenský priestor práve cez Slovensko, a ako presne s tými informáciami naložila. Zodpovedanie týchto otázok najskôr nepomôže vyriešiť ani únos, ani to, či do neho bolo Slovensko zapojené nevdojak, alebo vedome. To však neznamená, že by nebolo užitočné.
Isto by bolo nesprávne hádzať zodpovednosť na tajnú službu tak, aby vnútro zostalo aspoň relatívne čisté. Ono to však dosť dobre ani nejde, keďže zabezpečenie bežných zahraničných návštev ide za normálnych okolností mimo povinností SIS. A všetko dosiaľ naznačuje, že to boli práve normálne okolnosti, ktoré boli vietnamskou stranou zneužité na vyvezenie uneseného za hranice Schengenu.
Nemeckým vyšetrovateľom to asi nepomôže, nám však dozaista nezaškodí dozvedieť sa, ako pracuje naša tajná služba.
Nesprávne a unáhlené bolo však aj potešenie predsedu parlamentného výboru na kontrolu SIS Gábora Grendela, s akým po svojom prvom stretnutí so Šafárikom minulý piatok skonštatoval, že tajná služba je mimo obliga a treba sa sústrediť na vnútro.
Ak veríme Šafárikovi, že o únose a slovenskej stope sa dozvedel už o niekoľko dní, nanajvýš týždňov, potom riaditeľ SIS patril nepochybne k prvým zainteresovaným u nás, ktorí túto informáciu mali. Otázka, čo s ňou urobil, nevyrieši únos, zato však môže vniesť svetlo do okolností, za akých sa rodil škandál, o ktorom je reč.
Zatiaľ je zrejmé len to, že o túto informáciu sa v tom čase riaditeľ SIS nepodelil ani s Prezidentským palácom, ani s úradom generálneho prokurátora. S generálnym prokurátorom sa zo zákona podeliť nemusel, s prezidentom však áno. Zostáva ešte zistiť, či sa od Šafárika v tom čase niečo dozvedeli v kancelárii predsedu vlády alebo predsedu Národnej rady. Expremiér Robert Fico a Andrej Danko zatiaľ mlčia, kým Andrej Kiska sa vraj o únose cez Slovensko dozvedel z médií.
Nevieme teda, kedy presne sa Šafárik o únose dozvedel, pričom údaje typu pár dní či týždňov sú nehodné šéfa tajnej služby. SIS sa to totiž mohla dozvedieť iba od nemeckých kolegov a hádam v našej tajnej službe nie je až taký holubník, že by podobná komunikácia zostala nezaznamenaná. Po druhé, nevieme ani to, koho vlastne informoval, hoci on tvrdí, že každého, koho mal. No a po tretie, na stole máme opäť jeden škandál, ktorého významnou súčasťou sú práve podobné detaily: kto o čom vedel a kedy sa to dozvedel.
Nemeckým vyšetrovateľom to asi nepomôže, nám však dozaista nezaškodí dozvedieť sa, ako pracuje naša tajná služba. Bude to ďalší kamienok do mozaiky štátu, v ktorom inštitúcie nekomunikujú, keď majú, no o to hlučnejšie sa prekrikujú, keď je už po všetkom.