Alexander Dubček a iné tváre roku 1968 neboli obdobou maďarských kádárovcov. Nešlo o konzumný socializmus, v ktorom sa ľuďom nebude chcieť masovo žiadať zmeny a Moskva vďaka tomu nedostane zámienku zasiahnuť. Čosi podobné by možno do istej miery sedelo skôr na nasledujúcu, husákovskú mocenskú garnitúru, pravdaže, s výnimkou vlastizradcov a rigidných dogmatikov, ktorých zachránili a v mocenských pozíciách ďalej udržiavali tanky Varšavskej zmluvy.
Fakt, že Dubček a mnohí ďalší vtedy nevykročili z hraníc komunistického myslenia, bol v ich prípade žitou realitou. Generácia, ktorá sa od začiatku 60. rokov pokúšala zbaviť zvieracej kazajky stalinizmu, bola poväčšine generáciou komunistov, ktorí sa nimi kedysi stali vedení autentickými predstavami o tom, akú spoločnosť chcú budovať a prečo.
Reformní komunisti boli autentickí a autentická bola i podpora, ktorej sa ich úsilie v roku 1968 tešilo vo verejnosti.
Tridsať rokov Stalinovej hrôzovlády zdecimovalo ruských boľševikov ľudsky aj intelektuálne natoľko, že celý slávny chruščovovský odmäk koncom 50. rokov sa viac-menej začal a skončil odsúdením osoby tyrana a monsterprocesov. Na viac už vtedajší ruskí komunisti nemali kapacity. Komunistická generácia v Československu 60. rokov ešte mala luxus pôvodných ideálov a československá verejnosť mala luxus pôvodných spomienok na časy, keď tie ideály zneli presvedčivo a logicky.
Inými slovami, reformní komunisti boli autentickí a autentická bola i podpora, ktorej sa vtedy ich úsilie tešilo vo verejnosti. Dnes, z nadhľadu polstoročia je ľahké tvrdiť, že to bol pokus vopred odsúdený na neúspech, alebo že komunista, ktorý by chcel naplno otvoriť stavidlá slobody a demokracie, by musel najprv prestať byť komunistom. Trápne je však to morálne vyvyšovanie sa nad rokom 68 a jeho postavami, ktoré dnes často počuť.
Nežijeme v najlepšom z možných svetov. Naše životy nie sú najlepšími možnými životmi. Každý, kto o tom bude premýšľať naozaj dôsledne, musí byť prichystaný skôr či neskôr vystúpiť zo svojej vlastnej súkromnej kazajky. A trestom už nemusia byť tanky v uliciach. Normalizácia v informačnom veku pozná rafinovanejšie metódy.
Koľko politikov s autentickými humanistickými ideálmi máme dnes? V 60. rokoch sa ich nazbierala bezmála celá generácia a bezmála celá jedna generácia bola na ich strane. To nie je o komunistoch. To je o odvahe nazrieť do plánov domu, ktorý sme pomáhali stavať, a poctivo informovať ostatných, že stavba mala vyzerať úplne inak. A o odvahe tých ostatných prijať nepohodlnú pravdu, možno aj o sebe samých. Mení sa na tomto posolstve niečo po päťdesiatich rokoch?