Ideály a posolstvo

Keby bolo prvotným cieľom reformných komunistov z jari 1968 zachrániť čiastkovými populárnymi krokmi režim a s ním svoju vlastnú politickú kožu, boli by sa správali celkom inak. Ich počínanie bolo pritom naozaj, hoci aj nevdojak, posledným pokusom rehabilitovať komunistickú ľavicu na území, ktoré považoval za svoju doménu Sovietsky zväz.

21.08.2018 21:00
debata (21)

Alexander Dubček a iné tváre roku 1968 neboli obdobou maďarských kádárovcov. Nešlo o konzumný socializmus, v ktorom sa ľuďom nebude chcieť masovo žiadať zmeny a Moskva vďaka tomu nedostane zámienku zasiahnuť. Čosi podobné by možno do istej miery sedelo skôr na nasledujúcu, husákovskú mocenskú garnitúru, pravdaže, s výnimkou vlastizradcov a rigidných dogmatikov, ktorých zachránili a v mocenských pozíciách ďalej udržiavali tanky Varšavskej zmluvy.

Fakt, že Dubček a mnohí ďalší vtedy nevykročili z hraníc komunistického myslenia, bol v ich prípade žitou realitou. Generácia, ktorá sa od začiatku 60. rokov pokúšala zbaviť zvieracej kazajky stalinizmu, bola poväčšine generáciou komunistov, ktorí sa nimi kedysi stali vedení autentickými predstavami o tom, akú spoločnosť chcú budovať a prečo.

Reformní komunisti boli autentickí a autentická bola i podpora, ktorej sa ich úsilie v roku 1968 tešilo vo verejnosti.

Tridsať rokov Stalinovej hrôzovlády zdecimovalo ruských boľševikov ľudsky aj intelektuálne natoľko, že celý slávny chruščovovský odmäk koncom 50. rokov sa viac-menej začal a skončil odsúdením osoby tyrana a monsterprocesov. Na viac už vtedajší ruskí komunisti nemali kapacity. Komunistická generácia v Československu 60. rokov ešte mala luxus pôvodných ideálov a československá verejnosť mala luxus pôvodných spomienok na časy, keď tie ideály zneli presvedčivo a logicky.

Inými slovami, reformní komunisti boli autentickí a autentická bola i podpora, ktorej sa vtedy ich úsilie tešilo vo verejnosti. Dnes, z nadhľadu polstoročia je ľahké tvrdiť, že to bol pokus vopred odsúdený na neúspech, alebo že komunista, ktorý by chcel naplno otvoriť stavidlá slobody a demokracie, by musel najprv prestať byť komunistom. Trápne je však to morálne vyvyšovanie sa nad rokom 68 a jeho postavami, ktoré dnes často počuť.

Nežijeme v najlepšom z možných svetov. Naše životy nie sú najlepšími možnými životmi. Každý, kto o tom bude premýšľať naozaj dôsledne, musí byť prichystaný skôr či neskôr vystúpiť zo svojej vlastnej súkromnej kazajky. A trestom už nemusia byť tanky v uliciach. Normalizácia v informačnom veku pozná rafinovanejšie metódy.

Koľko politikov s autentickými humanistickými ideálmi máme dnes? V 60. rokoch sa ich nazbierala bezmála celá generácia a bezmála celá jedna generácia bola na ich strane. To nie je o komunistoch. To je o odvahe nazrieť do plánov domu, ktorý sme pomáhali stavať, a poctivo informovať ostatných, že stavba mala vyzerať úplne inak. A o odvahe tých ostatných prijať nepohodlnú pravdu, možno aj o sebe samých. Mení sa na tomto posolstve niečo po päťdesiatich rokoch?

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #Alexander Dubček #reformní komunisti #humanistické ideály