Za tým, že jeho fyzická smrť sa dnes vníma tak trochu aj ako symbolická smrť „poctivého“ amerického republikánstva, však treba hľadať predovšetkým to, čo sa stalo so stranou, ktorú zastupoval. Mnohé z toho, čo sa v nekrológoch na McCainovej politickej kariére vydáva za paradoxné, by za iných podmienok až takým paradoxným vôbec nemuselo byť.
Bývalý letec strávil niekoľko rokov v severovietnamskom zajatí, na vlastnej koži zažil bitky a mučenie, následkom čoho nemohol do smrti zdvihnúť ruky viac, ako len do výšky pliec. Čo je paradoxné na tom, že sa po rokoch, už ako senátor v časoch Georgea W. Busha, ostro ozval proti mučeniu zajatcov v zátoke Guantánamo a inde vo svete v mene „vojny proti teroru“?
Mnohé z toho, čo sa v nekrológoch na McCainovej politickej kariére vydáva za paradoxné, by za iných podmienok až takým paradoxným vôbec nemuselo byť.
Na jednej strane fiškálny jastrab, zástanca škrtania daní pre bohatých, deregulácií sektorov ekonomiky a nekorigovaného voľného trhu. Na druhej strane politik, ktorý žiadal politickú reformu, ktorá by obmedzila zhubný vplyv peňazí na politiku a špeciálne na volebný proces. Ale aj senátor, ktorý už v čase pokročilej smrteľnej choroby priletel do Washingtonu iba preto, aby svojím hlasom zabránil straníckym kolegom rozmontovať zdravotnú reformu exprezidenta Baracka Obamu. Paradox? Ani nie: Republikáni boli rozhodnutí zničiť niečo, čo aspoň ako-tak funguje, bez toho, aby to nahradili niečím lepším a funkčnejším.
Podobných príkladov možno nájsť viac. Známy advokát vojen, ktoré viedla jeho krajina, vrátane katastrofy menom Irak, zastával utečencov a ostro protestoval proti tónu, akým o nich hovorí súčasná americká administratíva. V kampani sa vzoprel vlastným voličom, keď sa pokúšali skandovať dehonestujúce heslá o jeho prezidentskom protikandidátovi Obamovi. A tak ďalej.
McCain bol lojálny svojmu presvedčeniu viac ako politickej moci. Za takúto samozrejmosť by sa politik za normálnych okolností vôbec nemal vnímať ako „kontroverzný“. Ak práve toto dnes na ňom vyzdvihujú aj jeho najtvrdší politickí oponenti, je to najmä preto, lebo je to v takom kontraste s úbohým pohľadom, aký ponúka súčasná republikánska väčšina.
Tá sa od čias, keď jeho niekdajšia spolukandidátka Sarah Palinová zosobňovala vzburu ignorantskej bielej konzervatívnej pravice z tzv. hnutia Tea Party, zmenila až do podoby, v ktorej pripomína niečo medzi Kimovým zborom pritakávačov a gangom, ktorého členovia cítia, že bos ich vedie do záhuby, nemôžu si však pomôcť: požitky sú príliš lákavé, ešte aj tesne pred okrajom priepasti.
Jednoducho, s politikmi ako McCain možno tvrdo bojovať, ale v stávke nemusí byť osobná dôstojnosť a integrita. Taká samozrejmosť.
