Namiesto toho ukázali, že žijú v bubline, úplne odtrhnutí od reality. Ak však niekto považuje za najvyššiu hodnotu panenstvo, tak sa nemožno čudovať, že Annu Kolesárovú prezentuje ako „mučeníčku čistoty“, ktorá má byť vzorom „zdržanlivosti“ pre mladých sexuálne abstinujúcich veriacich, a nie ako obeť sexuálneho násilia.
Počas druhej svetovej vojny boli v Európe znásilnené státisíce žien. Nestáli pred voľbou „radšej smrť ako hriech“, lebo násilníkom (často v početnej prevahe) jednoducho nedokázali vzdorovať. Z tohto pohľadu je úplne jedno, či boli panny, alebo nie. Ako vypovedajú mnohé svedectvá, tieto znásilnené ženy prežívali ťažké traumy, keďže táto téma bola dlhé desaťročia tabuizovaná. Možno azda tieto ženy vnímať ako „menšie“ obete, len preto, že prežili? Možno azda utrpenie merať? Nie. Tu treba jasne povedať: Každá znásilnená žena je obeť.
Ak by v homílii talianskeho kardinála Giovanniho Angela Beccia nezazneli slová, že hoci žijeme v mieri, tak mnohé deti a ženy sú aj dnes objektom násilia, ktoré zostáva nepotrestané, tak z vyjadrení predstaviteľov slovenského kléru by človek mohol nadobudnúť dojem, že čin Anny Kolesárovej a jej následné blahorečenie mal iba ten zmysel, aby mohol „pomôcť vybudovať zdravé manželstvá“, (kňaz Pavol Hudák).
Takéto uvažovanie je nielenže pomýlené, je priam choré.