Cisár stojí, obrazne povedané, po kolená vo vode, voda odstavila semafory, na parkoviskách sa plavia džavotajúce kačičky, kanály pretekajú, nemocnice kolabujú – ale „šaty“ sú nové.
Developeri stavajú, posledné vinohrady na karpatských svahoch ustupujú majiteľom „luxusných výhľadov“, zápch pribúda, stromy sa rúbu. A každý nový megalomanský projekt z ocele a skla dostáva prívlastok „park“. Lebo vraj zeleň do mesta nepatrí – nikdy nezabudnem na tieto slová hovorcu developera, ktorý likvidoval platany na dunajskom nábreží a devastoval elementárne zákonitosti urbanistiky ďalším oceľovým „parkom“. Pekne „rozhicovaným“, nech zadrží ešte viac tepla v nežiteľných podmienkach mesta, v ktorom prebýva „nesrovnateľne“ viac ľudí, než ako je v ňom oficiálne nahlásených a platiacich dane.
Bratislava má obrovský problém. V skratke ho definuje absolútne opačný vývoj, než aký začali raziť metropoly poučené z negatívnych následkov predimenzovania miest a zničenia rovnováhy medzi krajinou a mestom. Namiesto udržiavania prírody, ktorú naše mesto dostalo do vienka ako svoju najväčšiu prirodzenú prednosť, staviame „towery“ a parkoviská. Namiesto opatery stromy rúbeme. Vodu už nemá čo zadržať, pôdu zalial betón. Individuálna doprava ovládla cesty aj mentalitu. Infraštruktúra nestíha – kolabuje. Niekto tomu hovorí „pokrok nezastavíš“. Niekto cesta do pekla.