Podobným dilemám čelím v Európskom parlamente stále častejšie. Ako kresťanská demokratka som presvedčená, že každý má právo na dôstojný život od svojho počatia až po prirodzenú smrť. Na tomto princípe stojí solidarita silných so slabými, zdravých s chorými, mladých so starými, bohatých s chudobnými. Ale ten istý princíp káže odmietnuť trest smrti, eutanáziu, pokusy na embryách a umelé potraty.
Snaha o ochranu dôstojnosti každého človeka mi umožňuje nachádzať spoločnú reč aj s ľavicovými politikmi v boji proti chudobe, za rovnosť príležitostí, zosúlaďovanie pracovného a rodinného života, ale i proti obchodovaniu so ženami, ich zneužívaniu a násiliu voči nim. Nie však vtedy, ak sú podmienené požiadavkou na liberalizáciu potratov bez ďalších obmedzení. Ak by som ju podporila, prestala by som byť kresťanskou demokratkou. Podobne, ako by prestal byť sociálnym demokratom každý politik, ktorý by hlasoval za zrušenie odborov.
Navyše, zodpovednosť za zdravotníctvo majú v EÚ jej členské štáty. Europarlament sa nemá vyjadrovať k tomu, či a za akých podmienok umožnia výkon potratu ako zdravotníckej služby. Keď ma Alena Krempaská na stránkach Pravdy (31. 7. 2018) kritizovala, že som hlasovala proti uzneseniam o svadbách maloletých a ochrane žien v Saudskej Arábii, zabudla napísať, že v každom z nich bola požiadavka na prístup k umelým potratom ako zdravotníckej službe, bez akýchkoľvek obmedzení.
Ide o taktiku niektorých političiek a aktivistiek krajnej ľavice, ktorou zneužívajú tému ľudských práv na liberalizáciu potratov. Som presvedčená, že každý ľudský život, aj ten ešte nenarodený, má absolútnu hodnotu. Preto som inak hlasovať nemohla a ani v budúcnosti nebudem. A je šokujúce, že to nechápe práve ľudskoprávna aktivistka.