Katolícky klérus položil na misky váh tristo preživších veriacich a troch nemanželských synov. Spochybnenie celibátu prevážilo. Klucha ostáva aj 34 rokov po svojej smrti pre katolícku cirkev na Slovensku persona non grata. Naozaj, koľkých ľudí pred istou smrťou zachránili tí, ktorých u nás v poslednom čase vyhlásili za blahoslavených?
Nejde o ojedinelý prípad, keď sa Matka Cirkev macošsky správa k svojim deťom. Pred deviatimi rokmi vtedajší banskobystrický biskup zakázal inštalovať tabuľu na faru vo Zvolenskej Slatine, kde pôsobil armádny duchovný Ľudovít Veselý. Počas Povstania vymenil talár za vojenský plášť, v decembri 1944 ho odhalilo gestapo a zavraždili ho. Podľa biskupa sa vraj „ako kňaz zle prezentoval“.
Na strane povstalcov bojoval tucet katolíckych kňazov. Lenže ich cirkev, na rozdiel od protestantskej, sa k nim nehlási. Aj na nedávnych ústredných oslavách SNP sme pri kladení vencov videli iba predstaviteľov evanjelikov a židovských náboženských obcí. Akoby u pánov biskupov stále prevládal názor, že v roku 1944 išlo iba o sprisahanie luteránov a boľševikov. To je bohapustá lož, štatistika nepustí.
Farár Lajcha včera prezentoval aj svoje dve knihy s veľavravným názvom Tragédie celibátu – mŕtva manželka. Postoje jeho nadriadených by sa dali označiť za tragédiu cirkvi. Jeden spravodlivý sa však v nej práve našiel. Pribudnú aspoň ďalší deviati?