Je správne, aby niekto ďalší iba tak predával ich produkty reklamným agentúram, inkasoval za to sumy, o akých sa médiám ani nesníva, a toto perpetuum mobile nazýval „slobodou internetu“? Presne to sa však deje, keď firmy ako Google či Facebook ponúkajú vo „svojom“ balíku produkty práce médií.
Užívatelia pri vyhľadávaní informácií bežne klikajú na stránky médií, ale smotanu v podobe miliárd eur ročne za inzerciu zlížu vyhľadávače a sociálne siete, ktoré ich tam nasmerovali. Nehovoriac o tom, že zhodou okolností sú to práve tie vyhľadávače a sociálne siete, ktoré sa celé roky masívne vyhýbajú plateniu daní. Google ani Facebook neodviedli zo svojich ziskov na pôde Európskej únie ani len jedno celé percento.
Huriavk okolo príslušných paragrafov európskej smernice o autorskom práve na jednotnom digitálnom trhu, proti ktorým spomínané giganty teraz lobujú, ako len vládzu, nemá nič s užívateľmi a ich prístupom k informáciám. Ide iba o to, že médiá nemajú férový podiel na ziskoch z reklám, ktoré vznikajú vďaka výsledkom (aj) ich práce.
Médiá tu nie sú preto, aby si nimi akcionári sociálnych sietí vylepšovali svoje finančné súvahy. Ak ich chcú Google, Facebook a pod. zahŕňať do balíka, ktorý predávajú, musia za to zaplatiť.
Každý, kto sa prihlási, povedzme, do sociálnej siete, stáva sa dobrovoľne štatistickou jednotkou, súčasťou „produktu“, ktorý potom majitelia siete ponúkajú reklamným agentúram. Už to je na zamyslenie. Lenže, ešte na rozdiel od jednotlivcov, médiá sú normálny podnik, ktorý svoje produkty predáva verejnosti a usiluje sa prežiť z tohto predaja a z reklám, ktoré na trhu ovládanom internetovými gigantmi ešte vôbec dokáže zohnať.
V každom prípade platí, že médiá tu primárne nie sú preto, aby si nimi akcionári vyhľadávačov a sociálnych sietí vylepšovali svoje finančné súvahy. Ak ich chcú Google, Facebook a pod. zahŕňať do balíka, ktorý predávajú ďalej, musia za to niečo zaplatiť.
Ich doterajší biznis model nie je nijaká „sloboda internetu“, ale obyčajná redistribúcia cudzích produktov. Pridanú hodnotu, ktorá vzniká tým, že predavač obložených žemieľ zacapí šunku a šalát medzi dva plátky pečiva, mu nikto neberie. Do toho, kde a za čo berie suroviny, však majú obyčajne čo-to povedať aj výrobcovia a predajcovia masla, šunky či pečiva.
Vyrovnaním podmienok podnikania v digitálnom priestore neutrpí sloboda internetu, čitatelia, diváci ani poslucháči. Jediný, kto môže „utrpieť“, sú ľudia, ktorí sa stali cez noc miliardármi vďaka tomu, že vývoj informačných technológií bol rýchlejší ako vývoj legislatívy. Tento druh utrpenia však 99 percent obyvateľov Zeme naozaj znepokojovať nemusí.
Znepokojovať by ich skôr mohlo to, keby zo scény zmizli médiá, ktoré sa snažia ctiť pravidlá slušného remesla a spadajú pod normálnu kontrolu a regulácie. Hoci nie sú produktmi prírodných procesov, chýbať by mohli skoro ako vzduch či voda.