Rozpredali celý štát

Privatizačné omyly sa ukazujú až po niekoľkých rokoch od uzavretia sporných zmlúv. Bez zveličovania možno už dnes skonštatovať, že Mečiarove a Dzurindove vlády predali takmer celý štát a často pod cenu. Od malých obchodov, cez stredné podniky, rafinérie až po veľkú energetiku. Máloktorý obchod bol pre štát výhodný.

18.09.2018 07:00
debata (99)

Kým pri Mečiarovej privatizácii sa vo viacerých prípadoch dalo hneď povedať, že to nebolo pre štát dobré, za Dzurindu sa to robilo sofistikovanejšie. Privatizačné ceny vyzerali na prvý pohľad vyššie. Nie každý si uvedomil, že vo vzťahu k skutočnej hodnote obrovských majetkov išlo v skutočnosti o veľmi nízke sumy. Jeden zo smutných príbehov je privatizácia Výskumného ústavu zváračského (VÚZ), ktorého budovu si ide v súčasnosti prenajať ministerstvo spravodlivosti a následne ju chce kúpiť.

Výskumný ústav aj s lukratívnymi pozemkami Dzurindova vláda predala v roku 2002 za 20 miliónov korún. Niektorí novinári, ktorí už v tom čase chápali súvislosti, predaj kritizovali. Ministerka privatizácie Mária Machová rezignovala na akúkoľvek obhajobu a pre Trend povedala, že ak chcú, nech to nazvú „darom“. Ten sa v plnej nahote potvrdil aj dnes, keď si rezort spravodlivosti ide jednu z budov ústavu prenajať za 1,42 milióna eur za rok a následne ju chce kúpiť za 21 miliónov eur. Podobné sumy, však? Ale predsa len medzi korunou a eurom je rozdiel. A inflácia od roku 2002 pri raste cien nehnuteľnosti nebola taká, aby to všetko sedelo. Privatizér sa nabalil a štát bol poriadne podojený.

Privatizačné omyly sa ukazujú až po niekoľkých rokoch. Bez zveličovania možno už dnes skonštatovať, že Mečiarove a Dzurindove vlády predali takmer celý štát a často pod cenu.

To, že nikto zo zodpovedných politikov za takéto zbabrané obchody dnes nesedí vo väzení, je hanba. Ani slová ministerky o „dare“ nestačili na to, aby orgány činné v trestnom konaní konali. Hlavní aktéri si, naopak, u časti verejnosti stále užívajú popularitu. A to napriek tomu, že aj údajný spis Gorila odkryl korupčné privatizačné praktiky.

Vládu viedol Mikuláš Dzurinda a financie mal na starosti Ivan Mikloš. Ten bol vraj v prípade privatizácie VÚZ v roku 2002 na poslednom rokovaní vlády pred voľbami spolu s Ivanom Šimkom proti predaju VÚZ. Hrdinovia? Ale kdeže! Hry vnútri strany. Išlo sa od prípadu k prípadu. V rovnakom roku 2002 Dzurindova vláda aj s Miklošom dotiahla privatizáciu Stredoslovenskej energetiky (SSE).

Privatizér Electricité de France za podiel zaplatil 160 miliónov eur a po 11 rokoch na dividendách a predaji získal spolu okolo 700 miliónov eur. Denník Pravda v roku 2013 upozornil, že štát tak na predaji SSE len pri pohľade na privatizačnú cenu prerobil oveľa viac ako v roku 1996 pri predaji Nafty Gbely. Priama strata z predaja Nafty Gbely za Mečiarovej vlády dosiahla pri porovnaní kúpnej a burzovej ceny takmer tri miliardy korún, teda bola rádovo v desiatkach miliónov eur.

O ďalších pre štát zbabraných privatizáciách by vedela hovoriť jedna šikovná manažérka. Miklošova pravá ruka na čele FNM. Išlo o zámerné konanie konkrétnych ľudí aj chyby v celom systéme. Poučili sme sa z nich?

© Autorské práva vyhradené

99 debata chyba
Viac na túto tému: #privatizácia