Optimizmus však nie je namieste. V skutočnosti voľby vyhrali práve Švédski demokrati, ktorí sa oproti predchádzajúcim voľbám posilnili o 5 %, v dôsledku čoho pravicový ani ľavicový blok nebudú schopné vytvoriť väčšinovú vládu. Buď vznikne menšinový kabinet, alebo túto severskú krajinu čaká precedens – veľká koalícia.
Švédske voľby boli predobrazom celej Európy. Štandardné pravicové i ľavicové strany slabnú všade na úkor extrému. Sociálna demokracia, tradične najsilnejšia švédska strana, síce vyhrala aj tentoraz (čo by za 28 % dali sociálni demokrati v Nemecku, vo Francúzsku či v Holandsku!), bol to však jej najhorší výsledok za uplynulých sto rokov. Podobne oslabla aj umiernená pravica. V celej Európe sa tak postupne uplatňuje tzv. rakúsky scenár – populisti rastú na úkor tradičných strán. Tie sú nútene vytvárať veľké koalície, v ktorých sa stierajú rozdiely medzi pravicou a ľavicou. Samozrejme, ľuďom sa takéto „mačkopsy“ nepáčia a v ďalších voľbách dajú populistom ešte viac hlasov.
Švédske voľby boli predobrazom celej Európy, v ktorej sa postupne naĺňa tzv. rakúsky scenár – populisti rastú na úkor tradičných strán.
Najjednoduchšie by bolo vinu zvaľovať na populistov. Lenže voľby sú rovnako vizitkou štandardných strán a ich neschopnosti riešiť nahromadené problémy. Ak sa ľudia necítia bezpečne a integrácia cudzincov zlyháva, tak si treba pripustiť, že sa stala chyba a hľadať riešenia.
Tých je hneď niekoľko: Ako sa ukázalo v prípade Rakúska, azda najjednoduchším spôsobom, ako stlmiť radikalizmus populistov, je dať im možnosť podieľať sa na vláde. Účasť slobodných (FPÖ) v Schüsselovom kabinete mala negatívny dosah na preferencie haiderovcov – lebo byť krikľúňom v opozícii je niečo úplne iné, ako niesť vládnu zodpovednosť. Tá zväzuje populistom ruky a tlmí ich radikálnu rétoriku. Napokon sa ľudovcom za necelé tri roky podarilo slobodných takmer vymazať z politickej mapy.
Ďalší model predstavuje Dánsko, kde radikálne protiimigračná Dánska ľudová strana v minulosti vždy ticho podporovala pravicovú menšinovú vládu. Časť pravicových Umiernených si myslí, že tento variant by sa časom mohol uplatniť aj vo Švédsku.
Napokon aj pravicové strany v Holandsku i Dánsku prebrali časť agendy populistov a ich postoj voči imigrantom je rezervovanejší. Mimochodom, nielen pravica, ale aj samotní sociálni demokrati boli pod tlakom okolností nútení obmedziť prílev utečencov (pamätné bolo vystúpenie premiéra Löfvena a jeho vicepremiérky Åsy Romsonovej, ktorá s plačom túto správu oznamovala), aby si uchovali šancu na volebný úspech.
Nemožno zabúdať na to, že oproti krajinám V4, ktoré prijímanie utečencov odmietajú paušálne, sú Švédski demokrati žiadajúci iba prísnejšiu azylovú politiku a lepšiu integráciu cudzincov v podstate „slniečkari“.
Najhoršie možné riešenie je strany, ako sú Švédski demokrati, ostrakizovať – ako ukazujú viaceré príklady, potom budú len rásť. Naopak, štandardné strany by mali vnímať realitu takú, aká je, lebo kritika nešvárov spojených s imigráciou neznamená automaticky rasizmus. A predovšetkým štandardné pravicové strany by mali začali robiť skutočne pravicovú politiku, aby, povedané slovami Franza Josefa Straussa, napravo od nich nik nestál.