Ak by sa na spôsobe výberu sudcov ÚS nič nezmenilo, onedlho by sa stali dve veci. Po prvé, vládna koalícia by mohla pohodlne vybrať a schváliť osemnásť svojich kandidátov. Po druhé, na základe výrokov Benátskej komisie a nášho Ústavného súdu by prezidentovi nezostalo nič iné, len vybrať nových deväť sudcov ÚS.
Inak povedané, bez ústavnej novely ministra spravodlivosti Gábora Gála bude Andrej Kiska musieť vyberať z tých kandidátov, ktorých mu dodá vládna väčšina. Samozrejme, nemuselo by to tak byť aj naozaj, ide však o to, že ak by sa koalícia rozhodla dostať do Košíc svojich a len svojich ľudí, nič by ju nezastavilo.
Je jasné, že vládna strana posiela ústami Martina Glváča prezidentovi výhražnú nótu: ak nepristane na kompromis, voľba sudcov ÚS môže ísť nabudúce celkom mimo neho.
Ak by prešla zmena podľa Gála, prezident by stále vyberal polovicu z kandidátov, tí by však už parlamentom museli prejsť kvalifikovanou, nie jednoduchou väčšinou. Pravda, ak chce niekto celkom eliminovať hrozbu jednofarebného výberu, táto zmena mu nepostačí, nemôže však zároveň tvrdiť, že by to bolo horšie ako dnes.
Podľa návrhu Smeru by kandidáti museli získať 90 hlasov – potom by však už nenasledovalo druhé kolo v Prezidentskom paláci. Takýto systém by už výrazne znížil hrozbu jednofarebných nominantov. Akurát z hry by sa dostal Andrej Kiska, pretože dozor nad výkonom ústavnej parlamentnej väčšiny má Ústavný súd, nie prezidentská kancelária.
Netreba zvlášť rozoberať vzťahy medzi Smerom a Kiskom na to, aby bolo jasné, že vládna strana posiela ústami Martina Glváča prezidentovi výhražnú nótu: ak nepristane na kompromis, voľba sudcov ÚS môže ísť nabudúce celkom mimo neho. Ľudia okolo Kisku by zasa mali pochopiť, že sa nedá do každodennej politiky zároveň vstupovať i zostávať nad ňou. Kým prezident opticky bojuje v prvom rade so Smerom, tí, čo mu razia ďalšiu cestičku v politike, ohrozujú parlamentnú pravicu. Predstava, že by Smer dokázal pre takéto poníženie Kisku získať aj časť opozície, nie je vôbec divoká: stačí sa započúvať do výrokov, ktoré počuť napr. z OľaNO.
Niet pochýb, že o voľby ústavných sudcov tu ide prinajlepšom až v druhom slede. Kiska sa správa, akoby už akýkoľvek kompromis so Smerom a vládnou koalíciou (Gálov návrh) mal byť poškvrnou jeho politického imidžu. Smer to s radosťou kvituje a odpláca. Opozícia by síce rada spláchla čokoľvek, s čím príde vláda, lenže znervózňovať ju začína už i prezident.
Výber sudcov bude politický, či ho bude robiť jednoduchá, kvalifikovaná, alebo ústavná väčšina. A, mimochodom, spoluúčasť prezidenta na politickosti procesu nič nemení, nota bene, keď je sám napoly aktérom straníckej politiky. Mali by sme byť schopní baviť sa aspoň o nejakých vecných zlepšeniach procesu. Práve to však dnes nikto nechce.