Zatiaľ čo vyšetrovatelia si možno lámu hlavy otázkou, čo svedčí o tom, že by to mal byť Kočner, verejnosť môže teda dumať nad opačne postavenou otázkou: a čo nám má brániť uveriť tomu, že to mohol byť i on?
Samozrejme, každá taká úvaha sa pohybuje na tenkom ľade, pretože v právnom štáte musí platiť, že každý je nevinný dovtedy, kým mu nie je preukázaná vina. Tu však nejde ani tak o konkrétnu osobu, ako o princípy, ktoré stelesňuje.
Ľudia podobní Kočnerovi sa v divokých 90. rokoch pohybovali v tieni vtedajších veľkých gangov a ich bosov. Neboli otvorene brutálni a ak od nich zločin občas niečo potreboval, bolo to skôr ich podpisové pero a IČO, ako ich zbraň či svaly. S podsvetím ich spájala ochota pristúpiť takmer na čokoľvek, čo sľubovalo nejaké peniaze. Čo ich možno odlišovalo, bol o čosi väčší dôraz na „šikovnosť“ kšeftu, ako len na výšku prípadného lupu.
Zatiaľ čo sa teda výpalnícke dinosaury so zbraňami v rukách venovali svojmu vlastnému vyhynutiu, v ich tieni rástli predátori, ktorí stoja jednou nohou v podsvetí a druhou v smotánke. Niežeby bývalí bossovia nemali telefónne čísla na politikov. Títo sa však mohli s nimi ukazovať celkom verejne. Samozrejme, aj oni môžu byť brutálni: je len pravdepodobnejšie, že si násilný zločin objednajú, než že by ho sami vykonali.
Nestačí povedať, že tento štát nie je mafia. Štát si s mafiou nesmie ani kamarátsky tykať.
Títo ľudia bohatnú najmä vďaka svojej drzosti a slizkosti, nie vďaka nejakej domnelej extra inteligencii. Stačí im vedieť, kedy preniesť váhu na nohu v smotánke a kedy na tú v podsvetí. Vôbec pritom nemusia byť schopní napr. odhadnúť, aký poprask ich násilná „objednávka“ vyvolá v štáte: prečo by mali teda za ňu ponúkať milióny, a nie povedzme 70-tisíc (plus zatiaľ nešpecifikovaná odmena pre Alenu Zs.)?
Nech sa vyšetrovanie vyvinie tak či onak, stále bude platiť, že Kočner sa Kuciakovi vyhrážal a príslušní policajti to nebrali vážne, keď bol ešte možno čas zabrániť tragédii. A stále bude ešte platiť, že bez spoluúčasti slovenskej politickej a spoločenskej smotánky by podvodníci, a možno aj vrahovia, tohto typu síce asi nevymreli, no mali by to aspoň o dosť ťažšie.
Na jednej strane je pochopiteľné, že vzhľadom na to, kto tu najviac v poslednej dekáde vládol, Kočner a jemu podobní sa orientovali najmä na Smer – v medziobdobí vlády Ivety Radičovej Kočner zasa z tých istých dôvodov promptne „vyťažoval“ šéfa parlamentu za SaS. Na druhej strane však kontakty takéhoto typu nesmú nijakým politikom prechádzať ako nejaká samozrejmosť. Nestačí povedať, že tento štát nie je mafia. Štát si s mafiou nesmie ani kamarátsky tykať. Netykať si ani s podobnými, široko rozkročenými typmi, to sa nevolá paranoja, ale prevencia.