Ak k tomu pridáme politických lídrov, ktorí nie sú schopní čeliť globálnym rizikám inak než uzatváraním sa do kazajky izolacionizmu a všetko, čo urobia, napokon i tak slúži iba na sebazáchovu najmenej produktívnych najbohatších vrstiev, môžeme mať o pochybnú zábavu postarané. Politici oslavujú ekonomické ukazovatele, zatiaľ čo ekonómovia – vrátane toho najstrednejšieho zo stredných prúdov – začínajú varovať: možno sa svetové hospodárstvo blíži k ďalšiemu útesu. S tým, že spoľahnúť sa na rozvahu dnešných kapitánov lode bude ešte riskantnejšie ako minule.
V septembri jemne zatrúbila na poplach Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, keď oznámila, že jej výhľad pre svetovú ekonomiku na roky 2018 a 2019 je „menej dobrý“, ako sama predpovedala ešte v máji. Pravdaže. Vtedy napríklad ešte nebola v plnom prúde obchodná vojna prezidenta Spojených štátov s Čínou, ktorej sa každý obával, no každý dúfal, že sa ju v poslednej chvíli nejako podarí odvrátiť.
Kríza minulej dekády výrazne pomohla populistickej krajnej pravici v celom vyspelom svete. Ďalšiu krízu by západná demokracia nemusela prežiť.
Boli tu však už iné znepokojujúce príznaky. Bailouty bankových sektorov po vypuknutí finančnej krízy v minulej dekáde hádam v prvom pláne zabránili úplnému kolapsu. Ale faktom ostáva, že ich objemy a nedostatok zmysluplnej regulácie zapríčinili, že sa banky síce vykúpili, no zvýšenie investícií v ekonomike bolo skôr virtuálne. Jedným z výsledkov je, že v súčasnosti globálny dlh dosahuje rekordných vyše 180 biliónov dolárov.
Nízke úrokové miery, ktoré mali teoreticky pomôcť rozkrútiť ekonomiku, pomohli bohatším vrstvám v bohatších krajinách, kým stredné a nižšie vrstvy sú na tom ešte stále relatívne horšie ako pred krízou. Ak sa začnú úroky opäť dvíhať – napríklad ako to avizuje americký Fed – v snahe prilákať do danej krajiny investorov, menej rozvinuté ekonomiky budú trpieť ešte viac. Globálna rovnováha neexistovala ani pred krízou, no jej vyhliadky sú dnes ešte horšie.
K OECD sa pred týždňom pridala šéfka Medzinárodného menového fondu Christine Lagardeová, ktorá varovala pred hrozbou ďalšej krízy v neďalekej budúcnosti. Ministri financií členských štátov MMF sa koncom týždňa stretávajú na výročnej konferencii na indonézskom Bali a nálada je o dosť menej víťazná ako pred rokom. Problémom nie sú len hospodárske vyhliadky. Problémom je i politika, ktorá sa zoči-voči chybám a nedostatkom inštitúcií ako MMF, OECD či WTO obracia proti princípu globálnej spolupráce ako takému.
Kríza minulej dekády okrem iného výrazne pomohla populistickej krajnej pravici v celom vyspelom svete. Ďalšiu krízu by západná demokracia nemusela prežiť. A potom už bude na mainstreamovú ekonómiu žalostne neskoro.