Kým Oktoberfest prepisoval opäť rekordy v počte návštevníkov, Bayern i Kresťanskosociálna únia (CSU) sa trápia. V prípade bavorského veľkoklubu, ktorému nevyšiel úvod sezóny, môže ísť len o prechodný útlm, CSU však preferencie klesajú dlhodobo a v nadchádzajúcich víkendových voľbách jej hrozí obrovský debakel. Apropo debakel. Nuž, čo by dala hociktorá strana v Európe za to, keby získala 34 percent! V prípade CSU, ktorá je zvyknutá, že v krajinskom parlamente disponuje absolútnou väčšinou (v posledných voľbách získala 47,7 % hlasov), však takmer 15-percentný prepad znamená doslova zemetrasenie.
CSU stráca vpravo i vľavo, z čoho profitujú o. i. aj Zelení. Prieskumy ukazujú, že ich slogan „Ži a nechaj žiť“ oslovuje až 19 percent voličov (v r. 2013 získali 8,6 %). Obdobný trend – obrovský odlev od konzervatívcov k Zeleným – zaznamenali pred časom aj v susednom Bádensku-Württenbersku, kde sú Zelení dokonca najsilnejšiu parlamentnou stranou. Hoci ekologický prístup k životu a myšlienku udržateľného sveta v Nemecku prijali za svoje všetky strany, zdá sa, že voliči dávajú čoraz viac prednosť pôvodným nositeľom tejto idey.
Napriek prosperite a historicky nízkej nezamestnanosti sa v Bavorsku schyľuje k revolúcii. Ak majú ľudia obavy o svoju budúcnosť a politik im nedokáže dať odpoveď na to, čo bude, nemôže čakať, že ho budú voliť. Škodoradosť však nie je namieste, lebo otrasy v Mníchove pocíti aj Berlín a časom aj my.
Bavorským konzervatívcom mohla uškodiť aj „kultúrna vojna“, ktorú v obavách z poklesu preferencií pred časom rozpútali. Od júna musia v Bavorsku visieť kríže vo všetkých štátnych budovách. Podľa krajinského premiéra Markusa Södera má ísť o vyjadrenie „bavorskej identity a kresťanských hodnôt", čo však mnohí veriaci, ba dokonca samotný mníchovský kardinál Reinhard Marx, považujú za čistý populizmus.
CSU si veľmi nepomohla ani svojím tvrdým protiimigračným postojom. Voliči, ak si majú vybrať medzi niekým, kto sa len snaží zviesť na vlne populizmu, a niekým autentickým, dávajú prednosť vždy tomu druhému. A to je v danom prípade Alternatíva pre Nemecko (AfD).
Okrem ostrej rétoriky namierenej voči imigrantom sa tejto strane darí osloviť aj voličov, ktorí sa v tejto bašte automobilového priemyslu obávajú o svoje pracovné miesta. Po afére Dieselgate sú takéto obavy namieste. Kto by však čakal, že AfD bude rozvíjať úvahy o budúcnosti elektromobilov, je na veľkom omyle. Alternatíva sa snaží ľudí prilákať sloganmi typu: „Diesel je super“ – čo je populizmus ako vyšitý. Inšpirovaní Trumpom, ktorý podchytil voličov z „hrdzavého pásu“ svojím sľubom obnoviť ťažbu uhlia, vedia, že s touto stratégiou môžu uspieť. Narábanie so strachom je osvedčená volebná taktika.
Zdá sa teda, že napriek prosperite a historicky nízkej nezamestnanosti sa v tejto najbohatšej spolkovej krajine schyľuje k revolúcii. Ak majú ľudia obavy o svoju budúcnosť a politik im nedokáže dať odpoveď na to, čo bude, nemôže čakať, že ho budú voliť. Škodoradosť však nie je namieste, lebo otrasy v Mníchove pocíti aj Berlín a časom aj my.