V slušnej spoločnosti sa automaticky predpokladá, že politické subjekty, najmä tie parlamentné, sa budú prinajmenšom usilovať, aby dodržiavali zabehané pravidlá a tradičné demokratické hodnoty. Ukázalo sa však, že populistické novotvary, ktoré na politickom kolbišti vznikajú, majú od týchto atribútov poriadne ďaleko. Stávajú sa stranou iba jedného muža, ako napovedajú ich názvy, alebo priamo jeho vlastníctvom, či rodinnou firmou.
Igor Matovič, aby udržal pod palcom svoje „hnutie“, mal v ňom okrem seba iba troch členov (z toho jeden je jeho bratranec). Pod tlakom kritiky tento počet zvýšil na trinásť! Pritom každý rok dostáva zo štátneho rozpočtu okolo 2,5 milióna eur a v prvom volebnom roku ešte zo 10 miliónov navrch.
Podľa dobrých mravov by z týchto súm mala ísť podstatná časť na činnosť strany. Koľko chlebíčkov asi musí na zjazde OĽaNO, ak ich vôbec zvoláva, zjesť všetkých trinásť delegátov, aby vyčerpali tieto peniaze? SaS mala zase donedávna toľko členov, že nimi sotva stačila naplniť volebnú kandidátku do Národnej rady.
Ako môžu strany, ktorých členská základňa sa zmestí do jedného výťahu alebo do dvoch autobusov, seriózne rozvíjať aktivity? Kto kontroluje ich politické špičky, ako dodržiavajú dohodnutý program a ako hospodária so zvereným majetkom, ak si na to nevytvorili demokraticky zvolené orgány? Ak nie sú ochotné sa samy „zdravo“ uregulovať, musí im k tomu pomôcť hoci aj konkrétnejšie znenie zákona.