Keby sa v Európe nestal dialóg preferovaným riešením sporov, sotva by sa táto najnepokojnejšia oblasť sveta z prvej polovice 20. storočia zmenila postupne na oblasť stability a mieru. Keď rôzne politické prúdy (krajná pravica v prvom rade) obviňujú Európsku úniu z nedostatku vôle po dialógu zoči-voči nebezpečnému vývoju v niektorých členských krajinách, plačú na nesprávnom hrobe. Problémom Európy nie je prílišná akčnosť, ale skôr naopak, jej nedostatok.
V EÚ sa ešte nikdy sankcie voči nikomu nezaviedli, a i tentoraz k takému záveru vedie ešte veľmi dlhá cesta. Majú mať Orbán s Kaczynským dovtedy voľné ruky?
Viktor Orbán a Jaroslaw Kaczynski hovoria otvorene, že im nevyhovujú hodnoty, na ktorých chce únia stáť. Hovoria o „kultúrnej kontrarevolúcii“ a celkovo dávajú najavo, že bližšie sú im postoje francúzskeho Národného frontu, rakúskych Slobodných či talianskej Ligy ako postoje väčšiny (zatiaľ) národných reprezentácií v Európskom parlamente či Európskej rade. Zďaleka nielen v otázke migrácie, hoci tam je to najvypuklejšie.
Poľskej konzervatívnej pravici kultúrno-historické okolnosti bránia otvorene sa hlásiť sa k tomu, ako si v Rusku počína Vladimír Putin – na rozdiel od Orbána. Spôsob, akým narábajú s justíciou, opozíciou a so slobodou presvedčenia, však i bez toho pripomína čoraz viac autoritárskeho vládcu z Moskvy ako tých, s ktorými spoločne sedia v rôznych európskych inštitúciách.
Naši predstavitelia, ktorí zdôrazňujú, že s Budapešťou a Varšavou treba najprv viesť dialóg a až potom pristúpiť k sankciám, majú formálne pravdu. Zabúdajú len, že dialóg prebieha a uznesenia Európskeho parlamentu sú tiež jednou jeho časťou. V EÚ sa ešte nikdy sankcie voči nikomu nezaviedli, a i tentoraz k takému záveru vedie ešte veľmi dlhá cesta. Majú mať Orbán s Kaczynským dovtedy voľné ruky pri potláčaní slobodnej spoločnosti a súčasnom nadávaní na Európsku úniu, ktorá ich „utláča“ tým, že hovorí, čo sa jej nepáči?
Po doterajších skúsenostiach by bolo dozaista naivné očakávať, že Andrej Danko, ktorý dlhodobo šíri rôzne insitné predsudky o európskej a medzinárodnej scéne, odrazu precitne. Dôležité je, aby jeho predstavy zostali len jeho predstavami. Ak by Národná rada vyrukovala s nejakou rezolúciou „na podporu“ Maďarska a Poľska dnes, keď sankcie nie sú ani len za tretím rohom, vieme len o jednej adrese, kde by si mädlili ruky. A nie, nie je to Bratislava ani Brusel.
Ak sa už chceme silou-mocou tváriť ako tlmočník medzi Bruselom a Budapešťou či Varšavou, môžeme sa začať správať podľa toho. Nie však pridávaním sa na stranu autoritárskych vodcov, ktorým ostatné členské krajiny dávajú aj v našom mene najavo svoje pobúrenie. Vieme, kam sa chceme dostať s Európskou úniou. Alebo to aspoň o sebe tvrdíme. Vieme, kam by sme sa dostali s jej nepriateľmi?