Zmluva o obmedzení nosičov krátkeho a stredného doletu, ktorú v roku 1987 podpísali Ronald Reagan a Michail Gorbačov, patrila k hlavným krokom na ceste k ukončeniu studenej vojny. Sťažnosti na Vladimira Putina, podľa ktorých ruský vládca zmluvu porušuje – konkrétne vývojom rakiet Novator, ktoré sú schopné zasiahnuť ciele vo väčšine Európy – nie sú nové. Sťažoval sa už Trumpov predchodca vo funkcii Barack Obama a takéto podozrenia niekoľkokrát oficiálne vyslovila aj Severoatlantická aliancia. Netreba asi dodávať, že Putin porušenie zmluvy, známej podľa jej anglickej skratky aj ako INF, vytrvalo odmieta.
Nielen v Spojených štátoch, ale aj v Rusku samotnom zároveň z času na čas počuť vyjadrenia, že táto zmluva je zastaraná. Predovšetkým preto, lebo obmedzuje obe nukleárne veľmoci, zatiaľ čo umožňuje nerušený vývoj podobných zbraní Číne, keďže tá súčasťou zmluvy nebola. Američania používajú tento argument najmä v súvislosti s vojenskými aktivitami Pekingu v Juhočínskom mori.
Odstúpenie od zmluvy INF nerieši žiaden z problémov. Logické by bolo usilovať sa o novú dohodu, ktorej súčasťou by bola aj Čína.
Odstúpenie od zmluvy však nerieši žiaden z týchto problémov. Logické by napríklad bolo usilovať sa o novú dohodu, ktorej súčasťou by tentoraz bola aj Čína. Nelogické je vzdávať sa v takom prípade diplomatickej výhody, ktorou je práve INF. A čo sa Ruska týka, nezodpovednosť a nerozumnosť jednostranného vypovedania dohody priam bije do očí.
Ak Putin zmluvu naozaj potichu porušuje, Trump mu práve poskytuje skvelú zámienku robiť to otvorene a v oveľa väčšej miere. Navyše v maske lídra mierumilovného štátu, ktorý nijakú zmluvu nevypovedal. V každom prípade, aj v prípade, že ruský vodca dosiaľ nič neporušil, Trumpov krok výdatne posmeľuje kremeľských náprotivkov jastraba Boltona: zástancovia tvrdého kurzu v ruskej politike si nič nemôžu želať viac ako amerického prezidenta, ktorý pred vynucovaním dodržiavania dohôd uprednostňuje ich rušenie.
Aký bude účinok vypovedania INF? Môže ním byť dlhodobé zhoršenie bezpečnostnej situácie v Európe. Ak nie preto, že by Putin rovno na európske ciele namieril rakety stredného doletu, potom preto, lebo ak by sa kedykoľvek tak rozhodol, nič mu nebude stáť v ceste. Keďže Európa ani NATO nie sú zmluvným partnerom, do úvahy neprichádza podobný krok, ako po odstúpení USA od zmluvy s Iránom. Európska únia napokon nemá ani dostatočnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku na to, aby sa pokúšala o podobnú dohodu s Ruskom namiesto USA.
V druhom slede možno preto očakávať i tlak Washingtonu na to, aby európski spojenci skôr či neskôr zvýšili svoju obranyschopnosť – proti hrozbe, ktorú takto sám vytvára. Ďalší (koľký už?) budíček pre Európu. Ak v sebe nenájde ambíciu stať sa spoluarchitektom svetového poriadku, stane sa trpným objektom chaosu, ktorý pre ňu vytvoria iní.