Vo februári vyprší termín deviatim z trinástich sudcov ÚS a Národná rada sa v utorok postarala o to, že voľba nových sudcov bude prebiehať po starom. Nič nezabráni väčšine uspieť prakticky s hocijakým kandidátom a, naopak, nič nezabráni komukoľvek vyhlásiť kandidátov za politických, a teda všeobecne neprijateľných. Aj keby sa prezident rozhodol nerobiť obštrukcie, nikto nikomu nezabráni robiť z toho politický cirkus a šou.
To je celý výsledok fiaska, ktoré utrpel návrh ministra spravodlivosti Gábora Gála. To je celý výsledok avantúry Smeru, ktorý v poslednej chvíli vyrukoval s pozmeňovacím návrhom umožniť voľbu kandidátov ústavnou väčšinou, ale už s vylúčením prezidenta, čím zasial chaos a nevôľu i v radoch tých poslancov, ktorí boli pripravení schváliť Gálov návrh. To je celý výsledok logiky opozície, podľa ktorej je nesystémové vylučovať z hry Andreja Kisku, systémové však je ponechaním zlých pravidiel vylúčiť Roberta Fica, ktorý sa údajne chce dostať na Ústavný súd.
Zo všetkých možných scenárov si naše parlamentné politické strany neomylne vybrali ten najhorší. Vo februári sa máme na čo tešiť. Či skôr, ani veľmi nie.
Jediným výsledkom celého utorkového chaosu je to, že ak doterajší spôsob voľby kandidátov a doterajšie kritériá ich výberu považovali všetci napospol za nevyhovujúce, potom parlament sa postaral o to, aby práve tento spôsob a tieto kritériá zostali v platnosti minimálne pre ďalšiu voľbu. Čiže pre tú, ktorá sa pre Ústavný súd môže ukázať ako osudová.
Netreba tiež zabúdať, že Benátska komisia vyhlásila, že na jednej strane prezident nemôže en bloc odmietať navrhnutých kandidátov, na druhej strane však parlament musí sprísniť ich výber. Nevieme, či si prezident bude ochotný splniť domácu úlohu, vieme však, že parlament svoju časť domácej úlohy nezvládol, čím poskytol argument každému, kto bude chcieť tvrdiť, že závery Benátskej komisie ako prví nerešpektujú naši zákonodarcovia.
Hrozienkom na celej nevábnej torte by bolo, ak niekto z vládnej koalície skutočne rokoval o podpore pozmeňovacieho návrhu s kotlebovcami. Iste, nikto nemôže fašistom zabrániť, aby hlasovali, ako chcú a s kým chcú. To však neznamená, že by sa mal ktokoľvek, kto sa chce nazývať demokratom, či nebodaj hrádzou proti extrémizmu, aktívne o ich hlasy usilovať.
Fakt, že kotlebovci hlasovali za pozmeňovací návrh, aby nakoniec s prehľadom pomohli potopiť zmenu ústavy ako celok, je už len ironickým dôvetkom k faux pas, ktoré netreba zvlášť vysvetľovať nikomu, kto má aspoň potuchy o demokracii a o hrozbách, ktorým u nás čelí.
Summa summarum, zo všetkých možných scenárov si naše parlamentné politické strany neomylne vybrali ten najhorší. Vo februári sa máme na čo tešiť. Či skôr, ani veľmi nie.