Je ľahké pochopiť, prečo je na komunálnej úrovni možné, aby kandidáta spoločne podporovali vládne strany s opozičnými, slovenskí nacionalisti vedno s maďarskými, liberáli s klerikálmi a podobne. Problémy obce či mesta majú predsa v devätnástich prípadoch z dvadsiatich len máločo spoločné s ideológiou či politickými dogmami. Nezáleží na tom, či starosta urobí rozhodnutie o kanalizácii, či verejnom osvetlení cestou z kostola, alebo zo schôdzky ateistov. Ide len o to, aby bolo správne. Taká je aspoň teória.
Takto videná by aj tá tzv. veľká politika vyzerala inak. Hoci ideológia je pri tvorbe zákonov obvykle vyššie na zozname priorít, ako v komunále, stále niet dôvodu myslieť si, že by mala byť všadeprítomná. A predsa je.
Na komunálnej úrovni ideológiu nahrádzajú skôr osobné a profesionálne väzby. Vo voľbách sa rodí nové zastupiteľstvo a práve na ňom do veľkej miery bude, či bude starosta úspešný, alebo nie. Po voľbách vznikajú celkom iné „koalície“, často ani nie trvalé, ale skôr prípad od prípadu.
Možno by bolo jednoduchšie voliť iba zastupiteľstvá a až na základe ich zloženia by potom vyplávali na povrch primátori či starostovia, podobne ako v parlamentnej praxi. Aj to je však len teória, keďže ľudia sú dnes presvedčení, že o čo väčšie podrobnosti verejnej sféry budú voliť priamo oni sami, o to kvalitnejšia verejná sféra bude.
Ak sú niektoré komunálne koalície nesúrodé, čo potom tie „logické“? Majú voliči väčší úžitok z toho, keď v Prešove voľby primátora takmer kopírujú vládno-opozičné delenie a v Bratislave sa jeden z kandidátov zasa hrdí sloganom: „Spojil pravicu“? Koľko Bratislavčanov by bolo skôr zvedavých na to, ako mieni spojiť predmestia s centrom? A koľko Prešovčanov trápia veci, ktorých riešenie nemá nič spoločné s cyklom parlamentných volieb? Sú ideologicky zrozumiteľné koalície úprimnejšie a efektívnejšie ako tie ostatné? Sotva. Nejde totiž o úžitok voličov, ale v prvom rade politických strán.
Všetko by bolo jednoduchšie, keby sa prestala zamieňať komunálna politika s „veľkou“. Keby začínajúce strany nepoužívali kandidátov ako svoje reklamné nosiče pre obdobie do parlamentných volieb, keby zavedené strany nedávali podporu všemožným kandidátom iba preto, aby sa po voľbách mohli pýšiť počtom svojich „víťazstiev“, a keby aj médiá hľadali pre referovanie o komunálnych voľbách nejaký pravdivejší kľúč.
Aj to je však len teória. Vieme, že po voľbách budú strany počítať svoje „úspechy“, ako keď sa po olympiádach rátajú medaily podľa štátov. Aj keď na olympiádach býva aspoň zloženie národných výprav jednoznačné. V každom prípade, komunálna politika si pôjde po svojom. Až do ďalších volieb.