Pravdaže, platí to vo všeobecnosti pre každú vládu, ktorá si nemôže dovoliť stratiť ani jedného koaličného partnera – nieto ešte pre vládu, ktorá si pomaly nemôže dovoliť stratiť ani jeden jediný hlas v Národnej rade. V konkrétnom prípade tohto predsedu a tejto koalície platí potom ešte i to, že vládna väčšina by možno riskovala pohromu i vtedy, keby o Dankovi pripustila aspoň diskusiu.
Hľadiac na prejavy enormne krehkého ega predsedu SNS v nedávnej minulosti, je celkom možné, že by ho na smrť urazilo už len to, keby jeho koaliční kolegovia nechali opozičných poslancov, aby ho niekoľko hodín s chuťou verbálne ostreľovali. Napokon, kto z koaličných poslancov, azda okrem poslancov jeho vlastnej SNS, by ho v takej prestrelke bránil bez toho, aby ho niekto podozrieval, že je neúprimný a že to robí iba preto, lebo v Dankovej osobe ide o ďalšie prežitie celej vlády? A práve tu je kameň úrazu.
Keby vládna koalícia dovolila, aby parlament odvolal svojho predsedu, ktorý je zároveň predsedom jednej z troch koaličných strán, zlomila by palicu sama nad sebou.
Opozičné strany zvolali mimoriadnu schôdzu na odvolávanie predsedu parlamentu s vedomím, že ho i tak neodvolajú (jediné, na čo sa pritom mohli teoreticky spoliehať, bolo naozaj asi len to jeho krehké politické ego). Pravdou je, že Andrej Danko je pre opozíciu požehnaním práve tam, kde je. Nikto z momentálnej koaličnej a vládnej zostavy jej neposkytuje toľko príležitostí, ako práve on.
Vládne strany zablokovali program takejto mimoriadnej schôdze z koaličnej povinnosti a pudu sebazáchovy. Pravdou však je, že najviac dôvodov zbaviť sa predsedu SNS, alebo ho aspoň zmravniť a utlmiť, majú v skutočnosti práve členovia vládnej koalície.
Andrej Danko rád triafa najchúlostivejšie body vlastnej vlády. Postavenie vlád Smeru v kontexte Európskej únie posledných rokov by bolo celkom iné, nebyť európsky konformného a akceptovaného Miroslava Lajčáka na poste ministra zahraničných vecí. Vedia to všetci v Bruseli i v Bratislave, jediný, kto sa tvári, že je mu to jedno, je predseda SNS.
Medzinárodné postavenie Slovenska nie je vecou Dankovho súkromia či osobného svetonázoru. Ak jeden z troch najvyšších ústavných činiteľov štátu nie je ochotný akceptovať, že je ústavným činiteľom ešte i vtedy, keď si robí „súkromné“ selfíčka s osobami, proti ktorým EÚ zaviedla sankcie – so súhlasom Slovenska – nemá na svojom poste čo robiť.
Smola je, že ho nemá kto odvolať, pretože vláda preň zatiaľ nemieni spáchať samovraždu. O Robertovi Ficovi si myslime, čo chceme, ale za jeho éry mali Dankove excesy len podobu fňukania malého chlapca nad krivdami, ktoré mu uštedrili starší súrodenci. Dnes je to oveľa vážnejšie. Trapas s rigoróznou prácou je možno reálny, v porovnaní s inými aspektmi Dankovej politickej „emancipácie“ však celkom malicherný.