Do vlny nenávisti voči Židom, ktorá nabrala násilnú a dokonca už aj krvavú podobu, sa zapojili nielen muži v uniformách. S nadšením sa pridali desaťtisíce civilistov. Bol to dôkaz, ako nacistická ideológia dokáže poblázniť ľudí, ako sa možno aj bez jej pričinenia mnohí postavia na stranu zla, ako odhalia svoju neľudskosť len preto, že začnú neznášať iných. Akúkoľvek menšinu, čo veľakrát ukázali dejiny.
Žiaľ, aj po osemdesiatich rokoch od Krištáľovej noci sa v Európe nájdu takí, čo sa vracajú do novembra 1938. Niektorí „iba“ slovami, niektorí znovu násilím. Naďalej dochádza k vraždám Židov z dôvodu nenávisti.
Napriek tomu, že sa to niekomu môže zdať zveličené, zjavne je to memento porovnateľné pre slobodnú Európu s tým, čo sa udialo kedysi v neslobodnom Nemecku.
Do Izraela sa sťahuje za novým životom čoraz viac Židov z Európy. Dokonca aj z najbohatších štátov EÚ, lebo sa prestávajú cítiť úplne bezpečne. Kým židovský štát si môže pochvaľovať, že sa mu zväčšuje neveľký počet obyvateľov, európske krajiny sa len prizerajú, ako im veľa cenných mozgov odchádza natrvalo preč.
Nacistické koncentráky zanikli pred viac ako 73 rokmi, ale holokaust sa absolútne skončí až vtedy, keď nikto z nenávisti nesiahne žiadnemu Židovi na život.