Taliansky predseda vlády Giuseppe Conte zastrešil stretnutie, ktorého cieľom bolo vyriešiť smerovanie krajiny, ktorú v roku 2011 zasiahla vlna protestov tzv. arabskej jari. Vtedajší francúzsky prezident Nicolas Sarkozy pohotovo zabudol na kamarátstvo s plukovníkom Kaddáfím a Francúzsko začalo letecké útoky na vládne sily. Potrebu vojenského zásahu postupne zdôrazňovalo aj NATO.
Zbytočné boli varovania, daromné zdvihnuté prsty ohľadom vývoja po Kaddáfího smrti. A tak do Talianska neprúdi len líbyjský plyn, ale aj obrovské vlny afrických utečencov, s ktorými si, ak sa na úteku neutopia, Európa v bezmocnom chaose nevie rady.
Bezmocnosť bola zjavná z celého priebehu konferencie. Conte ju zorganizoval v nadväznosti na oslavy v Paríži, aby sa mohli zúčastniť aj prezidenti Ruska a USA, ale nestalo sa. Samotný Conte dorazil až šesť hodín po začiatku konferencie, taliansky minister zahraničných vecí Enzo Moavero znenazdajky odletel do Bruselu, líbyjský vojenský veliteľ Chalíf Haftar odmietol rokovať s nepriateľskou stranou, vrátane Turecka, ktoré viní z podporovania islamistov, Turecko v reakcii na to opustilo konferenciu, generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg alianciu tak trochu „vyvinil“ z podielu na kolapse, pretože operáciu iniciovali Európania. A tak ďalej.
Konštatovanie, že onen scenár sa už nesmie zopakovať, je premúdre – možno v budúcnosti začnú plynuchtivé veľmoci pri riešení konfliktov používať mozog skôr, než im začne kvapkať do topánok.