Na rozdiel od Andreja Danka, Richarda Sulíka, Roberta Fica a ďalších politikov pre Miroslava Lajčáka nie je Globálny kompakt o migrácii nástroj na získavanie voličov. Preňho je zhmotnením úspešnosti jeho misie vo Valnom zhromaždení OSN, počas ktorej sa dokument dával dokopy a dolaďoval. Až doteraz si možno myslel, že bude rovnako zhmotnením úspešnosti republiky, ktorú roky zastupuje.
Naša republika má ústami svojich predstaviteľov stále pripomienky k migračnej politike všade naokolo, pričom opakovane pripomína, že každá krajina má mať právo určovať si sama, koho, kedy a za akých podmienok chce na svoje územie vpustiť. Nič iné nehovorí ani text, o ktorom je tu reč.
Lajčák k tomu dodáva len toľko, že ak máme pripomienky k niektorým častiam textu, našou povinnosťou je byť pri tom a prispieť k ich spresneniu či zmene. Ak by bol postoj slovenskej politickej scény ku kompaktu takýto, prakticky by dnes nebolo o čom hovoriť.
Na rozdiel od mnohých politikov, pre Miroslava Lajčáka nie je Globálny kompakt o migrácii nástroj na získavanie voličov.
Lenže, ako sa ukazuje, práve v tom je pes zakopaný. Slovenská politická scéna je až po uši v rituáloch silných slov, superlatívov a predstieraných veľkých emócií. O ničom sa už nehovorí vecne. Obyčajne sa ruvú Danko so Sulíkom, Sulík s Ficom, všetci s Kollárom a naopak. Tentoraz majú príležitosť vybaviť si to s vymysleným strašiakom pekne spoločnými silami a doma, na vlastnom dvorčeku. Danko so Sulíkom asi vedia, prečo žiadajú, aby sa Slovensko od kompaktu dištancovalo en bloc a vôbec do Marrákeša nešlo. Čo ak by strašiak naraz začal argumentovať?
Ak sa na tomto Lajčák nemieni zúčastňovať a preto spomína i možnosť demisie, má úplnú pravdu. Prečo by mal minister, ktorý stále vidí svoju ďalšiu kariéru v diplomacii, tolerovať „potreby“ domácej politiky, ak majú zahŕňať vláčenie jeho mena a znevažovanie jeho práce v mene nejakých preferenčných percent?
Sprisahanecké žmurkanie „veď vieme, ako to je“ nezahladí schizofréniu, v rámci ktorej sa ho politici Smeru na jednej strane usilujú navliecť na prezidentské voľby, zatiaľ čo na druhej strane sú schopní pripustiť, že jeho práca „je zradou Slovenska“. Je jasné, že poslednou kvapkou pre Lajčáka nebude nejaký miliónty facebookový príspevok Borisa Kollára. To Smer sa musí rozhodnúť, čo vlastne chce.
Zborové výkriky o zrade Slovenska, o ochrane občanov (pred kým? Pred OSN?) a podobne sú trápnym dokladom zlej politiky. Ak už tu má byť niečo zradou Slovenska, skôr je ňou nápad ignorovať svetové fórum, na ktorom čakajú aj na náš hlas a naše názory, a namiesto toho sedieť doma a zlostne papagájovať nezmysly, na vyvrátenie ktorých stačí minúta na Googli a stredoškolská angličtina.