O to zaujímavejšie však môže byť, čo si práve oni myslia o dôvodoch miznutia stredu z európskej a zo svetovej politiky. Koniec koncov, je to aj ich prehra.
Hillary Clintonová napríklad Európe radí zaradiť spiatočku v migračnej politike. Chváli nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú za jej rozhodnutie otvoriť hranice Nemecka na vrchole utečeneckej krízy, na druhej strane však dodáva, že teraz treba „zatiahnuť brzdu“ a začať upokojovať „obavy obyvateľov Európy týkajúce sa rasy či identity“.
To neznie ako úplná nepravda, však? Napokon, o tom, že zvýšená imigrácia z Blízkeho východu a Afriky môže byť vodou na mlyn pravicového populizmu, sa hovorilo vždy. Lenže to, čo mohlo byť nie celkom nepravdou v roku 2015, keď o azyl v Európe žiadalo jeden a pol milióna ľudí, v roku 2018 už znie trochu inak.
Počty migrantov pravidelne klesajú a dnes dosahujú už len zlomok krízových hodnôt. Okrem iného práve preto, lebo európske štáty, vrátane Nemecka, dávno ťahajú za brzdu. Únia sa v otázke migrácie nedohodne takmer na ničom, vždy sa však dohodne na zvýšení počtu policajtov a rozpočtov pohraničných agentúr. A, keď na to príde, dohodne sa aj s diktátorom z Ankary. Prečo je teda extrém stále hrozbou? Európa neprehráva boj s migráciou, ale boj s pokriveným obrazom migrácie. A jedným z hlavných vinníkov je práve mainstream. Extrém rastie i preto, lebo to, čo si ešte pred desiatimi rokmi jeho príslušníci rozprávali potichu kdesi pri pive, dnes bez zábran znie v parlamentoch. Nielen z ich úst: slová, aké by donedávna politikov automaticky diskvalifikovali, dnes počuť bez zábran z úst poslancov i členov vlád všemožných strán všelikde po kontinente.
Nepríjemnou pravdou, ktorú treba prijať, nie je to, že migrácia musí mať svoje rozumné limity a usporiadaný priebeh. O tom nepochybuje drvivá väčšina rozumných ľudí v Európe. Nepríjemnou pravdou je, že politický ľavý i pravý mainstream „zadržiava“ extrém tým, že ho napodobňuje. Prečo by voliči nedali prednosť radšej originálu pred pokryteckými napodobeninami?
V nedávnych voľbách sa americkým demokratickým kandidátom darilo porážať či aspoň zneisťovať trumpovcov nie preberaním ich tém a polemizovaním s nimi. Demokrati bodovali, keď voličom hovorili o dostupnej zdravotnej starostlivosti či školstve a o znižovaní vplyvu peňazí na americkú politiku. Ako sa ukázalo, voliči v nevídanom počte aj sami rozoznali dôležité témy od predvolebných protiimigrantských tirád prezidenta a jeho ľudí. A to je zase nepríjemná pravda, ktorú by mali pochopiť politici typu Hillary Clintonovej.