Za všetko stačí asi spomenúť „inváziu“ slovenských študentov v Česku, ale kto patrí do „lepšieho priemeru“ a má so vzdelávaním vážne úmysly, má zacielené na univerzity s celosvetovo známym cvengom, či už vo Viedni, v Londýne, Paríži, alebo v zámorí. Nároky, duševné aj finančné, sú tam podstatne vyššie, ale často sa to stáva previerkou, kto ako k vzdelaniu pristupuje. Ministerstvo školstva zatiaľ počet vysokých škôl regulovať neplánuje.
Slovenské školstvo je v marazme, a neukazuje to len nedávna kauza kompilátu Andreja Danka či celkový počet nedoukov bez aj s vysokoškolským titulom pri kormidle krajiny. Podstatou problému je očividne to, že diplom sa stal len zdrapom papiera, úroveň vzdelanosti krajiny sa väčšmi ako nárokmi na vzdelanie – a to zďaleka nie len vysokoškolskými! – meria číslami: počtom škôl, študentov, tabuľkami. Pramálo pri tom záleží, že držiteľ červeného diplomu len rozšíri zástupy fachidiotov, keď už jeho motivácia pri nástupe na vysokú školu spočíva skôr v beznámahovom preplávaní štúdiom a v minimálnych nárokoch na prijatie. Obrazne povedané, muzikológov, ktorí nerozlíšia husľový kľúč od basového, je stále priveľa.
Je absolútne nevyhnutné, aby to, čo sa rieši, neboli čísla, ale návrat k prísnym podmienkam získavania titulov, k nekompromisne vysokým nárokom na vzdelanie. A to sa vonkoncom netýka len škôl vysokých, ale aj gymnázií a učilíšť.