Najmä mladí ľudia, ktorým sa z rozličných dôvodov, osobitne zo sociálnych, nedarí držať krok s úspešnejšími rovesníkmi, neraz vidia východisko v jednoduchých riešeniach a radikalizme. Keď sa k tomu pridruží fakt, že sa na Slovensku drží pri moci s pozitívami i negatívami jedenásty rok strana označujúca sa za ľavicovú, tak časť nespokojencov upiera svoj zrak na fašizujúcu sa pravicu.
Paradoxne najviac v Banskobystrickom kraji, kde Marian Kotleba ako župan za štyri roky okrem extrémistických excesov ukázal iba svoju neschopnosť. Nijaký plán ĽS NS na zlepšenie perspektív mladej generácie nie je známy, pokiaľ zaň nepovažujeme metódu malého dvora a veľkého biča pre rómskych spoluobčanov či migrantov.
Väčšiu „zásluhu“ na spomínaných 20 percentách ako kotlebovci majú ostatní politici, vládni aj opoziční, ktorí nielen na celoštátnej úrovni, ale aj v mestách a obciach zostávajú v mnohom dlžní mladým ľuďom. Tí sú oprávnene alergickí na všetky prešľapy, rozpory medzi slovami a činmi, o korupcii ani nehovoriac.
V deväťdesiatych rokoch pri relevantných stranách fungovali mládežnícke organizácie. Neboli až také početné, no denne bolo o ich aktivitách počuť. Dnešní politici na to rezignovali. A tak máme tretinu prvovoličov, ktorí sa o voľby nezaujímajú, a pätinu, ktorá sadá na lep populistom.