Podľa Danka ide aj o jeho osobný sľub predsedovi Knesetu. Dankom predkladaná definícia označuje za antisemitizmus prejavovanie nenávisti voči Židom, ich majetku, židovským inštitúciám vrátane štátu Izrael, ale aj popieranie holokaustu či odopieranie práva na sebaurčenie židovského národa.
Znie to dobre. Poznáme mnoho príkladov, keď sa priam pudová, na neznalosti založená nenávisť k židom pretavuje aj v našom priestore na nebezpečné ospravedlňovanie fašizmu, spochybňovanie alebo, naopak, vychvaľovanie plynových komôr. Poznáme aj mnoho príkladov, keď kritika súčasnej politiky Izraela účelovo vychádza len z nenávisti k židom.
Lenže tu kdesi tkvie ono povestné „ale“. Presne, ako uvádza Iniciatíva za spravodlivý mier na Blízkom východe, práve kritiku Izraela je nutné posudzovať individuálne na základe existujúcich zákonov, pretože plošné uznesenie by znamenalo obmedzenie slobody slova garantovaného ústavou.
Nekritizovateľnosť politiky konkrétneho štátu by znamenala kriminalizovanie všetkých tých – vrátane Izraelčanov a židov – podľa ktorých izraelská politika voči Palestínčanom napĺňa charakteristiky apartheidu. Že je medzi nimi mnoho medzinárodne uznávaných osobností, nositeľov Nobelovej ceny za mier, niektorých bývalých izraelských a svetových politikov či bývalých a súčasných osobností izraelskej kultúry, hádam ani netreba pripomínať. Je podložená kritika prejavom antisemitizmu?