Danko tieto slová vyslovil pri príležitosti spoločného vyhlásenia troch najvyšších ústavných činiteľov SR, v ktorom deklarovali svoju podporu euroatlantickej zahraničnopolitickej orientácie Slovenska. Tej orientácie, ktorej výrazom bola i bezpečnostná a obranná stratégia schválená krátko predtým koaličnou vládou vrátane ministrov za Dankovu SNS. Vskutku, nik nedokáže usvedčiť človeka z neúprimnosti tak ako človek sám.
Globálny rámec OSN o migrácii, práve tak ako bezpečnostná stratégia SR, nespadol náhle z neba. Je súčasťou dlhodobých procesov a jeho konkrétna podoba vznikala od roku 2016. Podobne to bolo svojho času s tzv. Istanbulským dohovorom. Podpisy takýchto dokumentov bývajú vítanou príležitosťou pre trochu mediálneho šumu, v skutočnosti im však vždy predchádzajú celé roky príprav, diskusií, opráv a rokovaní.
Prvé, čo bojovníkov proti medzinárodnému pôsobeniu Slovenska usviedča z neúprimnosti, je teda fakt, že celé roky čušia a ničím sa nezapájajú. Až potom, pri nejakej symbolickej príležitosti, odrazu vstanú a začnú, povedané so samotným Dankom, polarizovať a neprinášať do diskusie nič okrem urážok a kritiky. Fakt, že ich teatrálne vzbury čoraz častejšie a okatejšie nadväzujú na kampane prekrútených a lživých správ, ktoré ani nepochádzajú zo Slovenska, potom nevyhnutne podporuje podozrenia, že títo slávni bojovníci za slovenskú vec nie sú iba neúprimní, ale čosi ešte oveľa horšie.
Slovutní poslanci za koaličné i opozičné strany sú platení práve za to, aby sa zaujímali a aby vedeli, čo sa chystá a prečo.
Ak celé roky čušia len preto, lebo ani netušia, na čom Slovenská republika na medzinárodnom poli vlastne spolupracuje, nie je to ich ospravedlnenie, ale, naopak, ešte väčšia hanba. Na rozdiel od anonymného Jana z búdy, ktorý sa ventiluje na internete, slovutní poslanci za koaličné i opozičné strany sú platení práve za to, aby sa zaujímali a aby vedeli, čo sa chystá a prečo. Preto dostávajú od nás peniaze na asistentov, preto im platíme diéty na služobné výjazdy, preto plénum parlamentu zasadá iba asi polovicu z dní bežného pracovného mesiaca. Aby mali čas a prostriedky na to, aby o veciach rozhodovali kvalifikovanejšie ako ten Jano z búdy.
Premiér Peter Pellegrini má pravdu: nie je potrebné kvôli jednému dokumentu robiť vojnu. Lenže kto takú vojnu vyrába? Navyše tu už dávno nejde o jeden dokument či jedného šéfa diplomacie. Slovensko má svoje problémy, ale nie také, aby sa muselo práve teraz cítiť nebodaj ako na križovatke dejín. Bolo by hlúpe, keby malo Slovensko stáť či padať na jednom Lajčákovi. A prečo by malo potom stáť či padať na jednom Dankovi, Hrnkovi, Paškovi?