Ak by sme nazerali na protest v areáli Hornonitrianských baní hoci len čisto cynickou optikou, museli by sme konštatovať, že svoj účel splnil vrchovato. Aktivisti mohli sotva dúfať, že štát prestane podporovať zastaraný a ekologicky škodlivý projekt kvôli pár transparentom, v danom prípade však stačilo dostať svoju kauzu do večerných správ.
Dosiahli ešte oveľa viac. Rozhodnutie sudcu držať aktivistov vo väzbe až do procesu im zaručilo miesto vo viac než len jedných správach a dlhšie ako len jeden deň. Slovenská justícia opäť raz ukázala, že si nedovidí na koniec nosa a z ponúkaných možností si neomylne vybrala tú najhoršiu. Cynizmus nabok. Transparenty na pôde súkromnej firmy nie sú terorizmus a takíto aktivisti nie sú teroristi. Škoda, že sa u nás neuplatňuje inštitút kolektívnej žaloby: ak by o odškodné začali spoločne žiadať čo i len hornonitrianski astmatici, manažment baní by rýchlo pochopil, aká je skutočná hodnota ich „prospešnej“ aktivity.
A možno by to rýchlejšie pochopil aj štát, ktorý utápa milióny v jednej firme namiesto toho, aby ich použil na rozvoj regiónu a vznik perspektívy pre rodiny pracovníkov baní. Baní, ktoré pôjdu beztak do útlmu ešte skôr, než by sa z väzenia vrátili „teroristi“ z Greenpeace – ak by naša justícia bola taká hlúpa a tento svoj opičí proces chcela doviesť až do konca.