Jednoducho povedané, účinkovanie Petra Gajdoša na ministerstve obrany by bolo problematické, aj keby nebolo dnešnej situácie. Dnešná situácia, keď Gajdoš zastupuje stranu, ktorá sa doslova odtrhla z reťaze, to všetko, pravdaže, len znásobuje.
V našom štáte nútime úradníkov, verejné nemocnice i školy vypisovať transparentné súťaže pomaly už od úrovne nákupu kancelárskeho papiera či spiniek. Také pravidlá môžeme v prípade kancelárskych potrieb označiť za výraz finančnej paranoje, sotva však budeme spochybňovať požiadavku, aby boli transparentné a kontrolovateľné nákupy, v ktorých lietajú stovky miliónov či miliardy. Ako napríklad v rezorte obrany.
Či už SNS na obrane obchádza rozhodnutia vlády v rámci politickej demonštrácie sily, alebo len nekompetentnosti, premiér si nemôže dovoliť postoj granda.
Kauza stíhačky, v rámci ktorej Gajdošovi ľudia podpisovali dohody o dohodách ešte prv, ako mali súhlas ministerstva financií – hoci práve tak znelo rozhodnutie vlády z leta tohto roku – nespadla iba tak sčista-jasna. Rokovania, o ktorých nikto nevedel, a súťaže, o ktorých sa má verejnosť dozvedieť až po tom, ako boli uzavreté, patria na tomto úrade k bežným záležitostiam.
Od transportérov po radary, na obrane sú asi presvedčení, že armáda si vytvára svoje vlastné pravidlá a zákony. Napokon, bolo by to v súlade s presvedčením šéfa rezortu o vzťahu medzi rozkazom a zákonom. Zároveň však musia šípiť, že takto by to byť nemalo, o čom svedčí ich vyhováranie sa na vojenské, technické či obchodné tajomstvá vždy, keď rozčeria verejné vody. Alebo sa, ako v prípade nákupu stíhačiek, tvária ako svätí za dedinou, ktorí poslušne „rešpektujú“ fakt, že boli prichytení.
Tu však nejde o ich rešpekt, ale o to, že nezmyselne obišli ministerstvo financií pri dohadovaní obchodu, na ktorý už predsa mali rámcový súhlas vlády. Platí teda, že buď ide o babrákov, ktorým nepatrí podpisové právo na čokoľvek, nieto na stíhačky a príslušný servis za dve miliardy, alebo o sabotérov, ktorí napínajú svaly, pretože ich politickí patróni momentálne valcujú koalíciu i vládu, ktorej sú členmi.
V tom či onom prípade platí, že Gajdoš a jeho ľudia sa správajú, akoby ich nejaké rozhodnutia vlády nemohli vzrušovať. Po prichytení stačí povedať mea culpa a ide sa ďalej, nie?
Nie. Či už SNS na obrane obchádza rozhodnutia vlády v rámci politickej demonštrácie sily, alebo len nekompetentnosti, premiér Peter Pellegrini si nemôže dovoliť postoj granda. V čase, keď chce zachraňovať reputáciu svojej vlády prehováraním šéfa diplomacie, aby neodchádzal, nemôže ignorovať to, ako mu reputáciu kazí tá istá strana, ktorej odchod šéfa diplomacie vyhovuje najviac zo všetkých. Zhoda okolností? Možno ani nie.