V roku 2018 je predstava, že niekto, kto najprv vystupoval ako odborník na médiá a neskôr ako odborník na chod celého štátu, potajomky kontaktoval organizované podsvetie, aby ho zbavilo nepohodlnej osoby, už nielen uveriteľná. Je aj užitočná. Spolu s nálezom nahrávok Gorily a vlastne aj s prípadom toho, u koho sa tie nahrávky našli, pomáha totiž otvárať oči. Nenariekajte za starými zlatými časmi. Nijaké neboli.
Ruskova verzia, podľa ktorej síce kontaktoval Mikuláša Černáka a sýkorovcov, ale nie preto, aby mu pomohli zbaviť sa Sylvie Volzovej, ale práve naopak, aby sa u nich informoval, či sa náhodou ona nechce zbaviť jeho, laickým očiam pripadá ako z nepodareného románu. Ako vidno, presvedčený o tom je aj vyšetrovateľ, ktorý zhromaždil dôkazy a poskytol ich prokuratúre. Ak jeho dôkazy presvedčia aj dozorujúceho prokurátora, posledným článkom deliacim Ruska od dlhoročného väzenia už zostane len súd.
Nie je pikantné, že sme mali za ministra hospodárstva človeka, ktorého osud závisel od toho, ako sa bude dariť istému „banskobystrickému chovateľovi tigrov“?
Možné je, pravdaže, všeličo. Aj to, že život občas naozaj napodobňuje nepodarené romány. No aj takéto „všeličo“ je v tomto prípade hrozivé. Ak si uvedomíme, že celá operácia sa mala odohrávať kedysi v roku 1997, potom máme len dve možnosti.
V roku 2002 sa do parlamentu a do vlády dostal buď človek, ktorý sa niekoľko rokov predtým pokúsil objednať nájomnú vraždu (to, že sa nakoniec neuskutočnila, je iná vec), alebo „len“ človek, ktorý udržiaval dôverné kontakty s podsvetím.
V takom či onakom prípade zostáva v platnosti, že o svojich problémoch koncom 90. rokov neinformoval políciu, ani tajnú službu, ale Černáka, Lališa a spol. A na rozdiel od slovenskej verejnosti, Černák, Lališ a spol. to odvtedy, pravdaže, dobre vedeli. Vedeli, že podpredsedom vlády, podpredsedom parlamentu a ministrom hospodárstva v jednej osobe je ktosi, koho mohli oni šmahom ruky potopiť.
Nuž nie je, jemne povedané, pikantné, že sme mali niekoľko rokov za ministra hospodárstva predsedu strany, ktorá mala pod palcom najväčšiu časť privatizácie štátneho majetku, ktorého osud však zároveň závisel od toho, ako sa bude dariť napríklad istému „banskobystrickému chovateľovi tigrov“?
Minister hospodárstva, ktorému muselo v spánku mykať nohami, najskôr asi v podvedomej predtuche elektronického náramku. Bitky o zákazky v informatizácii, ktoré vyústili až do toho, že predseda vlády začal v snahe jedným pomôcť a druhých odstaviť spriadať konštrukcie o skupinkách. A, pravdaže, nesmrteľný byt na Vazovovej ulici, kde si nádejní žraloci vodili rybky a rybičky, aby s nimi kreslili mapy príchodu a odchodu verejných miliónov a miliárd. No povedzte, neboli to staré zlaté časy? Ani nie.