Demografia je veľmi variabilná, a to sa ešte neberie do úvahy technologická zmena, ktorá čoskoro príde: masívny rozvoj robotiky a nasadenie umelej inteligencie do výroby i služieb. Analýza systému leží, samozrejme, na ekonómoch, no človek nemôže pracovať do nekonečna. Potom by sme museli dať do Zákonníka práce, že zamestnávateľ je povinný svojmu zamestnancovi, ktorý zomrie na pracovisku, zaplatiť truhlu a pohreb.
Aj v tejto záležitosti je nesmierne dôležitá populačná a rodinná politika štátu, pretože by mohla pomôcť zvýšiť plodnosť až k hranici dvoch detí na jednu ženu. Pre politikov to však neprináša až také body a pre obyvateľov je to príliš abstraktné. Pozitívne efekty sa totiž prejavia až o dve dekády, keď by početnejšie generácie vstúpili na pracovný trh.
Pokým budú v populácii veľké generácie z obdobia socializmu, boj so starnutím je vopred prehraný, môžeme ho iba trocha spomaliť. My budeme dôchodcovia a starať sa o nás budú menej početné generácie, ktoré navyše prepadávajú v medzinárodných testoch, pokiaľ ide o vzdelávanie a všestranné schopnosti. Ak však nebudeme mať aspoň toľko detí, aby bol sociálny systém udržateľný, tak skolabujeme, alebo si nás podmania iné komunity ľudí s dostatkom potomkov zo vzdialenejšieho zahraničia.
Primárny problém je natalita, teda rodina a rozumná rodinná politika. Bez nej nebudeme mať dostatok potrebnej pracovnej sily, slušné dôchodky a zodpovedný štát, ktorý nebude presúvať sociálne problémy na dôchodcov. S tým súvisí aj miera pracovnej záťaže a jej vplyv na zdravie populácie. Debatovať iba o dvoch veciach – demografii a dôchodkovom strope – je svojím spôsobom až triviálne. Nielen k diskusiám, ale najmä k rozhodovaniu by mali byť pozývaní aj odborníci.