Nestáva sa často, aby človek súhlasil s návrhmi OĽaNO, no výnimočne treba povedať, že tento raz trafili klinček po hlavičke. Predstava, že by sa voľba hlavy štátu mala v druhom kole zredukovať na akúsi antivoľbu – všetci proti Harabinovi či nebodaj Kotlebovi – by mala ostatných kandidátov viesť k zodpovednosti.
Prezidentské voľby v roku 2004 sú mementom, z ktorého by si mali vziať ponaučenie. Mnohí boli vtedy presvedčení, že to bude jasný súboj medzi Vladimírom Mečiarom a Eduardom Kukanom, a tak v prvom kole nešli ani voliť. Bývalý minister zahraničných vecí napokon dostal o necelých 4-tisíc hlasov menej ako Ivan Gašparovič a bol z hry von. K jeho neúspechu prispelo nepochybne aj to, že časť hlasov pravicových voličov získali Bútora a Mikloško.
Je neuveriteľné, že po dvoch neúspešných pokusoch sa chce Mikloško „historicky znemožniť“, tak ako v predchádzajúcich voľbách jeho dlhoročný stranícky spolupútnik Ján Čarnogurský. Ak tento politický matador dokázal získať zhruba 5–6 percent hlasov v časoch, keď bol v politike aktívny, koľko percent očakáva, že získa teraz, keď nie je ani v parlamente?
Dokiaľ nie je známy kandidát Smeru, sú všetky úvahy o tom, kto má akú šancu stať sa prezidentom, iba mlátením prázdnej slamy. Napriek tomu je vždy lepšie, ak bude vopred jasné, že extrém je eliminovaný.