Politika a vládnutie tak trochu sú ako hromadná doprava, a tak trochu nie sú. Politik, ktorý kašle na predpisy, nejde vopred dohodnutou trasou alebo dokonca jazdí len tadiaľ, kadiaľ chcú tí, čo mu potajomky zaplatili nejaké všimné, si, samozrejme, zaslúži prísť o licenciu práve tak ako ten nehodný šofér autobusu.
V politike však neexistujú tabuľky: Zákaz za jazdy rozprávať s vodičom! Cestujúci majú plné právo šoférovi brblať do remesla. Nielen preto, lebo oni si ho platia, ale aj preto, lebo každý z nich je potenciálnym budúcim šoférom. Volá sa to demokracia.
Tak dlho sa politici hlavného prúdu navzájom posielajú do kriminálu, až v parlamente zasadli fašisti, pomocníci mafiánov a ich odložené milenky.
V politike je dôležité i to, kto je ten šofér a aký má vzťah k cestujúcim. Všetkým vyhovieť sa nedá, to však ešte nemusí znamenať, že časť pasažierov sa bude môcť vyvršovať na tých ostatných iba preto, lebo taká je preferencia „veliteľa vozidla“. Aj tomu sa hovorí demokracia.
Tak aký bol náš rok v autobuse tentoraz? Všelijaký, len nie jednoduchý.
Keď Robert Fico a najnovšie i Robert Kaliňák neustále pripomínajú, že tvrdenia o nejakej spojitosti ich vlády s vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej boli nesprávne či rovno lživé, zastierajú podstatu toho, čo sa na jar udialo. To predsa nebol základný dôvod, pre ktorý museli opustiť vládu. Od volantu sa odstavili najmä oni sami arogantným pokrikovaním na nespokojnú časť cestujúcich a svojou neschopnosťou uvedomiť si vážnosť situácie. Práve to prispelo k vyostreniu konfrontácie s verejnosťou až po hranicu výbuchu.
Fakt, že situáciu ako-tak zachránil až služobne najstarší člen koalície Béla Bugár svojím ultimátom vtedajšiemu premiérovi, uniká nielen spomínaným dvom, ale na druhej strane aj všetkým tým, čo Bugárovi nevedia prísť na meno, zatiaľ čo oslavujú každý lokálny volebný úspech nejakého exorcistu či inkvizítora z opačného tábora ako skvelé víťazstvo demokracie nad silami temna.
Je ľahké odsúdiť trápny Ficov príspevok k sorosománii internetových trollov a krajnej pravice. Lenže na rovnakej mentálnej vlne si podáva ruky väčšina poslancov všetkých farieb nášho parlamentu. Marrákešské fiasko zdravého rozumu bolo iba posledným, vôbec však nie jediným príkladom. Tak dlho sa politici hlavného prúdu navzájom posielajú do kriminálu, až nám v parlamente zasadli fašisti, pomocníci mafiánov a ich odložené milenky. O mafiánskom štáte hovorí prezident, ktorého profesionálny životopis sám naznačuje dosť podozrivé príhody.
Autobus je podľa všetkého vo výbornom technickom stave. Nálada vo vozidle a morálka osadenstva je čosi celkom iné. A pre demokraciu tiež dôležité. Zlého šoféra treba vo všeobecnosti odohnať od volantu. Len veľmi hlúpym cestujúcim však bude pritom jedno, aký krivák či hlupák ho nahradí.