Predovšetkým, vďaka existencii nejakej meny ešte nik sám od seba nezbohatol. Faktom však je, že zavedením spoločnej európskej meny na Slovensku odpadli kurzové riziká. Pre krajinu, ktorej 85 percent vývozu smeruje do EÚ, čiže je absolútne závislá od exportu, je to veľmi dôležité. Na druhej strane, práve zavedenie eura bolo pre zahraničné firmy nepochybne silným stimulom, prečo sa rozhodli u nás investovať. Vedeli, že pri obchodovaní s nami odpadá práve riziko, že by pre nepriaznivý kurz jednotlivých mien prerobili.
Po príklad, aký negatívny dosah na ľudí môže mať kurzové riziko, nemusíme chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť do susedného Maďarska, kde pre hypotéky v cudzej mene hrozil v roku 2011 takmer štátny bankrot. Až dve tretiny obyvateľov Maďarska si kvôli výhodnejšiemu úroku brali hypotéky vo švajčiarskych frankoch a keď sa forint prudko oslabil, tak státisíce ľudí mali veľké problémy s ich splácaním. Nič také na Slovensku nehrozí, naopak, po prijatí eura úrokové sadzby u nás klesli.
Spoločnú hospodársku a menovú úniu treba dobudovať tak, aby z nej profitovali skutočne všetci, nielen tí najsilnejší. Problém je však v tom, že bez ochoty tých najsilnejších to nepôjde.
Pravda nie je ani to, že by u nás pre euro výrazne vzrástli ceny. Vzhľadom na to, že za posledných desať rokov dosahovala priemerná inflácia iba 1,3 percenta ročne, pričom dekádu predtým to bolo až 6,1 percenta, sa dá predpokladať, že ceny by rástli oveľa viac, keby sme si ponechali korunu. Naopak, niekoľko rokov sme boli svedkami neobvyklého javu, keď vďaka deflácii ceny stagnovali či dokonca mierne klesali. Ako to už chodí, dobré veci ľudia berú ako samozrejmosť a tie negatívne majú tendenciu zveličovať.
Samozrejme, ani euro nie je úplne bezproblémový projekt. Ak sa pri zakladaní eurozóny predpokladalo, že jednotná mena prispeje k postupnému zbližovaniu ekonomickej úrovne jednotlivých krajín, tak tento zámer sa nepodarilo naplniť. Naopak, kým severné krajiny na čele s Nemeckom bohatnú, juh ďalej chudobnie a priepasť medzi nimi sa tak prehlbuje. Ukazuje sa, že spoločná mena pre ekonomiky s takým rozdielnym výkonom nie je výhodná pre všetkých. Napríklad pre Taliansko, ktoré bolo celé desaťročia zvyknuté likvidovať dlh prostredníctvom inflácie, je rozpočtová „eurokazajka“ pritesná. Prísne pravidlá eurozóny Rímu neumožňujú, aby upadajúcu ekonomiku naštartovalo prorastovými stimulmi. Výsledkom takejto hospodárskej politiky je vysoká nezamestnanosť a rastúca chudoba. Obavy o budúcnosť eurozóny sú preto namieste.
Teraz je už zbytočné lamentovať nad tým, že niektoré štáty ešte neboli zrelé na jednotnú menovú politiku. Spoločnú hospodársku a menovú úniu treba dobudovať tak, aby z nej profitovali skutočne všetci, nielen tí najsilnejší. Problém je však v tom, že bez ochoty tých najsilnejších to nepôjde.