Diplomaciu, prirodzene, viac zaujímajú cudzie dvory ako vlastný. Tam je odkukávanie nielenže povolené, ale dokonca patrí k základným pracovným povinnostiam diplomatov. Medzinárodné právo hovorí, že funkciou ambasád je okrem iného „zisťovať všetkými zákonnými prostriedkami podmienky a vývoj v prijímajúcom štáte“ (Viedenský dohovor z 18. apríla 1961). V tomto je diplomacia spríbuznená s tajnými službami, s tým podstatným rozdielom, že diplomati majú právnu povinnosť rešpektovať zákony a predpisy štátu, v ktorom pôsobia. Naproti tomu dohovor stanovujúci pravidlá pre špiónov neexistuje – tak ďaleko svet ešte nepokročil…
Na rozdiel od rozšíreného názoru, prehrabávať sa v cudzej bielizni, hoci aj prišpinenej, vôbec nemusí byť škodlivé pre medzištátne vzťahy. Práve naopak. Čím lepšie štát pozná svojich partnerov, tým ľahšie s nimi spolupracuje či aspoň komunikuje. Nuž a nejaký odkukaný poznatok sa tiež zíde ako bočný produkt.
Lenže keď sa odkukávanie nestane prostriedkom, ale cieľom, je zle. Niektoré štáty (nebudeme menovať, pretože hovoríme o metódach, nie o štátoch) zakrývajú dekou diplomatického odkukávania svoj mix aktivít zložených aj z legitímnych zisťovaní, ale i zo špionáže a zjavnej technologickej zlodejčiny.
Slovensko je určite za zachovanie tradičného odkukávania. Hovorí sa tomu aj „dodržiavanie medzinárodného práva“. To však neznamená, že musí zostať pri obstarožných metódach.
Dnes má diplomacia k dispozícii toľko informácií, že nepotrebuje byť prilepená ku kľúčovej dierke ani snoriť po cudzích dvoroch, aby voľačo zaujímavé zistila. Ide viac o schopnosť nezamotať sa v množstve a vytiahnuť z kopy informačnej buriny dve-tri zrnká, z ktorých môže, pri istej starostlivosti o ne, voľačo vyklíčiť.