Z hľadiska budúcnosti Európskej únie sú politici typu Mattea Salviniho, Jaroslawa Kaczynského či Viktora Orbána veľmi zlou voľbou. Ich plány na „zreformovanie únie“ sú v lepšom prípade nedovarené, v horšom zákerne neúprimné.
Európsku populistickú pravicu všeličo rozdeľuje. Proruskí orbánovci z Maďarska či lepenovci z Francúzska by ťažko hľadali spoločnú reč s ultrakonzervatívcami v antiruskom Poľsku, a svoju vlastnú históriu má postheiderovská pravica v Rakúsku i pravicoví populisti v Česku či u nás. Nehovoriac o rôznych „euroskeptických“ stranách z priestoru medzi hlavným prúdom a vyloženým extrémom.
Salviniho a Kaczynského plány na „renesanciu európskych hodnôt“ v rámci „Európy národov“, ku ktorej má prispieť ich spoločný blok v europarlamente, znamenajú len jedno: európske spoločné peniaze sú vítané, európska spoločná politika nie.
Majú však spoločného nepriateľa. Únia je prekážkou, ktorá im bráni alebo bude brániť, v pokusoch ovládnuť život v štátoch, kde pôsobia, totálne.
Imigračná vlna spred piatich rokov im dala nové krídla, pretože xenofóbiu majú jednoducho zapísanú vo svojej politickej DNA. Snahy Európskej únie o hľadanie spoločného riešenia, podkopávané i zlyhávaním politického mainstreamu, ktorý často zbabelo uteká pred povinnosťou vysvetľovať obyvateľom zložité problémy, im potom umožnili prejsť na propagandu ohlodanú až na kosť: Brusel chce priviesť rovno do vašich domovov cudzie hordy s nekompatibilnou kultúrou a so zlými úmyslami.
K tomu všetkému si únia ešte dovoľuje „kafrať“ Orbánovi do toho, ako má narábať s maďarskými školami a médiami, a Kaczynskému do toho, ako má narábať s inštitúciami spravodlivosti v Poľsku. A keby mala integrácia kontinentu ďalej pokračovať, z ich pohľadu to bude len horšie a horšie.
Takéto vyhliadky neznepokojujú len čistých extrémistov, ale tiež napríklad takých veľduchov demokracie a parlamentarizmu, akí sedia v našej SNS, či SaS – aby sme neobchádzali aj naše domáce politické vody a bariny.
Salviniho a Kaczynského plány na „renesanciu európskych hodnôt“ v rámci „Európy národov“, ku ktorej má prispieť ich spoločný blok v europarlamente, znamenajú len jedno: európske spoločné peniaze sú vítané (Poľsko patrí k najväčším poberateľom európskych štrukturálnych fondov), európska spoločná politika nie. Čo v praxi nemôže priniesť nič iné, len odmietnutie – kdeže renesanciu! – spoločných európskych hodnôt.
Samozrejme, spoločné peniaze potom odídu rýchlo do pekla zakrátko za spoločnými hodnotami, ale to už bude jedno. Rovnako malou útechou bude, keď sa autoritári a populisti na celom kontinente zakrátko po svojom slávnom víťazstve opäť rozídu a začnú zbrojiť jeden proti druhému, ako už mnohokrát v histórii.
Náš pas patrí k najsilnejším a najrešpektovanejším cestovným dokladom na svete. Nestal sa takým vďaka Orbánovi, Salvinimu, Sulíkovi alebo Hrnkovi. Je dobré pripomínať si to predtým, ako v máji vypuknú ďalšie eurovoľby. To je čo nevidieť.