Už sa to začína. Prezidentské voľby vyvolávajú v podaktorých kandidátoch velikášstvo, ktoré im nedovoľuje nechať sa vyrušovať nejakou parlamentnou demokraciou či ústavou. Pre cirkusového vyvolávača predsa tiež nie je dôležité, či sa superlatívy, akými opisuje nasledujúce číslo, aspoň približujú pravde. Najdôležitejšie je, aby bolo jeho pokrik dobre počuť i v tých najzadnejších radoch.
Rozdiel je v tom, že cirkusové predstavenie trvá možno dve hodiny, zatiaľ čo tento cirkus bude trvať päť rokov. Obecenstvo odchádzajúce zo šapitó nie je to isté, ako voličstvo, ktoré sa musí päť nasledujúcich rokov prizerať, ako ním zvolený eskamotér naráža na realitu. A ak by chcel niekto po piatich rokoch vysvetľovať, že tie či oné sľuby boli v systéme oddelených pilierov moci vlastne nezmyselné, zaslúži si len protiotázku: bola to len vaša hlúposť, alebo ste od začiatku klamali?
Kandidatúra Maroša Šefčoviča by nebola jedinou kandidatúrou rozumu proti presile emócií a prudkej gestikulácie, bola by však veľmi silná.
Úlohou prezidenta v našom systéme nie je byť hlavou štátu a zároveň aj šéfom exekutívy a zákonodarstva. Prezident však nie je ani na okrasu, ako sa to snažia podaktorí podávať – väčšinou vtedy, keď jedným dychom žiadajú, aby mal prezident zvýšené či rozšírené právomoci.
Na čele vlády a parlamentu sú tiež jednotlivci, ktorí sú v centre pozornosti. Prezident je však aj popri nich naozajstný solitér. Súbor poradcov a právo žiadať si posudky a analýzy pred nejakým rozhodnutím nie sú zástenou, za ktorú by sa mohol skryť. Nemá žiadne alibi v podobe stopäťdesiatich poslancov, ani zboru ministrov. V Prezidentskom paláci o ničom nehlasuje, pretože nemá s kým. O to dôležitejšie potom býva, či jeho pôvodné predstavy o výkone funkcie aspoň letmo korešpondovali s realitou.
Kandidatúra Maroša Šefčoviča, o ktorej sa momentálne najviac hovorí, by nebola jedinou kandidatúrou rozumu proti presile emócií a prudkej gestikulácie, bola by však veľmi silná. Nie je vôbec isté, že hlasy rozumu prerazia, užitočné však bude už len to, keď budú môcť zaznievať a konfrontovať velikášov s realitou. Aké ťažké to bude, nám už stihol na svojom vlastnom príklade predviesť Igor Matovič, podľa ktorého, parafrázujúc, Šefčovič je dobrý kandidát, škoda len, že ho podporuje taká zlá strana…
Kandidát, ktorý si je vedomý aj väčších procesov a výziev, než je lokálne prekrikovanie sa žiab s myšami na brehu našej bačoriny, by rozhodne nezaškodil. Dupľom, keď vstupovanie do širších kontextov je skutočnej náplni prezidentskej funkcie stokrát bližšie ako prepisovanie programov exekutívy a zákonodarstva.