V nich jedni argumentujú úzkoprofilovými pomarančmi, druhí vyzdvihujú prosperujúce JRD a žírne lány pšenice. To všetko na pozadí superplných supermarketov, z ktorých regálov putuje väčšina importu do odpadu, kým počet hladujúcich ľudí narastá.
Je to alarmujúca situácia, a kiež by sa týkala len Slovenska. Lenže, žiaľ, plytvanie potravinami rovnako ako nedostatok domácich produktov na národných trhoch je fenomén celosvetový a mnohé vypovedá o chorobách ekonomického aj ekologického poriadku. Jediné, čo môže pomôcť, je presne pomenovať príčiny a na základe toho donútiť politikov i seba samých konať inak.
Medzi hlavné prekážky prechodu k dlhodobo udržateľnému poľnohospodárstvu patria ekonomické záujmy súčasného trhového systému. Nevídane vysoká produkcia sa dosahuje (okrem) chemikálií aj rôznymi dohodami o voľnom trhu, ktorý lokálne poľnohospodárstvo zdecimoval na celom svete. Potom dochádza k takým bizarným situáciám, že Mexiko, pravlasť kukurice, väčšinu kukurice dováža, lebo je to lacnejšie, alebo že Slovensko bravčové mäso importuje trebárs i z opačného konca planéty.
Svetoví odborníci upozorňujú aj na fenomén, ktorý sa rozvinul po druhej svetovej vojne: ľudia chceli hlad vykompenzovať zvýšenou produkciou potravín, obzvlášť mäsa, a tak sa z poľnohospodárstva, ktoré bolo udržateľné, stal globálny priemysel. A ten neberie ohľady ani na udržateľný vývoj, ani na lokálnu produkciu.