Internacionalizovaný boj o moc vo Venezuele

Nicolás Maduro nastúpil 10. januára do úradu venezuelského prezidenta už po tretíkrát. Opozičný predseda parlamentu Juan Guaidó vyzval vojenské sily na štátny prevrat. O niekoľko dní sa vyhlásil za prezidenta. Za menej ako polhodinu ho v tejto funkcii uznali USA, čo vhodne zapadá do klasického vzorca pravicových pučov v Latinskej Amerike.

31.01.2019 14:00
debata

Týmto krokom sa mocenský boj dostal do novej fázy eskalácie. Od roku 2015 žila Venezuela politickým patom a formou duálnej moci. V parlamentných voľbách v roku 2015 pravicové sily, ktoré využívali rôznorodé politické stratégie na zosnovanie neúspešných pučov a paralyzovali tvorbu volebnej politiky, vyhrali po prvýkrát voľby odvtedy, čo Hugo Chávez zvíťazil v roku 1998 v preziden­tských voľbách ako reprezentant ľavicovej platformy.

V politicky extrémne polarizovanej spoločnosti sa snažili využiť túto inštitucionálnu pozíciu na prevzatie kontroly aj nad výkonnou mocou. Jednotlivé štátne inštitúcie – ľavicový prezident a vláda na jednej strane a parlament s pravicovou väčšinou na druhej strane – sa začali navzájom čoraz väčšmi blokovať. Vláda reagovala vyhlásením volieb do nového ústavodarného zhromaždenia. Opozícia ich bojkotovala. A vláda udelila tomuto ústavodarnému zhromaždeniu kľúčové právomoci a zbavila tak moci zvolený parlament. Chavistický tábor tak prispel k delegitimizácii volebného procesu.

Vláda spočiatku priznávala, že spoliehanie sa na ropný sektor je vzhľadom na nestabilné ceny ropy rizikové. Ale úsilie diverzifikovať ekonomiku a export zlyhalo.

Väčšina opozičných síl však bojkotovala prezidentské voľby v roku 2018, hoci pôvodne na základe medzinárodného sprostredkovania súhlasila s tým, že sa na nich zúčastní. Nicolás Maduro vyhral voľby so ziskom 67,8 percenta hlasov, volebná účasť však bola len na úrovni 46,1 percenta. V mocenskom boji sú venezuelské podnikateľské skupiny a stredná vrstva hlavnou oporou pravicovej opozície. Od počiatku s nevôľou prijímali sociálne politiky v prospech chudobných. Medzi opozičnými silami zastupujúcimi bielu strednú vrstvu vládnu silné rasistické postoje. Napriek hlbokej ekonomickej a sociálnej kríze opozícia nedokázala rozšíriť svoju spoločenskú základňu.

Opozícia sa posilnila až v dôsledku slabnúceho chavistického projektu a vládnej Partido Socialista Unido de Venezuela (PSUV). Nicolás Maduro môže ešte stále rátať s podporou armády, ktorá je čoraz viac zapojená do podnikateľských aktivít. Sociálna základňa chavizmu je však veľmi narušená. Počas prvých rokov v úrade vláda Huga Cháveza výrazne zlepšila sociálne služby pre chudobných a vytvorila niektoré nové formy participácie. Významne sa znížila chudoba a príjmová nerovnosť. Rozšírenie sociálnych programov bolo financované z príjmov z predaja ropy, ktoré zaznamenali silný rast v dôsledku jej rastúcich cien.

Chavistická vláda prevzala prísnejšiu kontrolu nad strategickým ropným sektorom. Vláda spočiatku priznávala, že spoliehanie sa na ropný sektor predstavuje významné riziká vzhľadom na vysoko nestabilné ceny ropy. Prišla s niekoľkými iniciatívami na diverzifikáciu ekonomiky a exportu. Toto úsilie zlyhalo.

Uvedené iniciatívy sa totiž nerealizovali strategicky. Často sa menili priority. Chavistická vláda nedokázala zmeniť krátkodobú mentalitu štátneho aparátu. Jej politika bola navyše čoraz rozporuplnejšia. Na jednej strane sa vláda usilovala budovať poľnohospodárstvo a priemysel, na druhej strane však po niekoľkých rokoch začala upúšťať od politiky pravidelnej devalvácie. V dôsledku nadhodnotenej meny dovoz zlacnel a začal podkopávať už aj tak slabú lokálnu produkciu. S touto politikou chavistická vláda podľahla hlboko zakorenenej konzumnej kultúre založenej na importovanom tovare. Ľavicová vláda neupustila ani od tradície financovať rozpočet spoliehaním sa na príjmy z ropy.

Prudký pokles cien ropy viedol k pádu ekonomiky – rovnako ako v minulosti. Vláda prijala niekoľko protikrízových opatrení, ktoré boli síce dobre myslené, ale zle nastavené a ešte horšie realizované, najmä devízové kontroly. Tie umožnili niektorým privilegovaným skupinám dovážať lacno a predávať vo Venezuele draho. Neblahá ekonomická situácia zasiahla najmä chudobných. Proti kríze nemá recept ani pravicová opozícia. Chce otvoriť dvere privatizácii v ropnom sektore. Má podporu USA, EÚ a latinskoamerických pravicových vlád. Ako priznal španielsky minister zahraničných vecí, USA aj EÚ pripravovali svoje kroky vopred, dávno predtým, než sa Guaidó vyhlásil za dočasného prezidenta. Hoci EÚ neuznala Guaidóa okamžite, kľúčové vlády krajín EÚ – Nemecka, Francúzska a Španielska – vyhlásili, že ho uznajú, ak Maduro nevyhlási voľby do 8 dní.

Zahraničnú podporu má aj Maduro. Vlády Číny a Ruska ho podporujú ako legitímneho prezidenta a varovali pred vonkajším zasahovaním, t. j. z USA. Proti Guaidóovi sa postavili aj latinskoamerické krajiny ako Bolívia, Kuba, Mexiko a Uruguaj.

Extrémna interná polarizácia a rozsiahle angažovanie sa zo zahraničia, najmä USA, môže viesť k ozbrojenej konfrontácii. Uznávaní progresívni intelektuáli z USA a Latinskej Ameriky vyzvali v otvorenom liste na rokovania medzi vládou a jej oponentmi. Žiaľ, zahraničný kontext nenahráva politickému riešeniu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Venezuela #Hugo Chávez #Nicolas Maduro #Juan Guaidó