Nebojme sa otázok

01.02.2019 18:00

Dosluhujúci federálny gramofón v roku 1992 vyhrával dookola "Kto na koho dopláca”. Občas ihla preskočila a z gramofónu sa ozvalo, "Kto koho zdržiava na ceste do Európskej únie”. Na platni bolo aj trištvrte storočia staré "Blues o pomlčke” a pre nenáročných ľudové kuplety "Dosť bolo Prahy, vládnime si sami”, alebo "Ať si jdou, vždyť oni olitují”. Vo chvíli rozdelenia federácie sa platňa zastavila a prestala už ľudí zaujímať.

Lenže vzťahy Čechov a Slovákov neznášajú prázdno a priestor rýchlo zaplnili nové otázky. Sprvu také merkantilné, typu „Kto získal rozdelením viac“, či „Kto koho pri delení majetku ogabal”. Ale hlavná otázka za milión znela, „Kam sa vyberie ten novotvar na východ od Moravy"? Niektoré odpovede z Prahy boli, mierne povedané, unáhlené. Istý český minister odkázal Slovákom, že budú žiť vo fašistickom štáte, ktorý si postavili z českých prostriedkov. Vladimír Mináč ho nazval najhlúpejším ministrom, akého pozná. Serióznejšie vyzerala téza, že Slovensko sa dožaduje samostatnosti ako dieťa vytúženej hračky: nevie, čo s ňou potom urobí, ale chvíľu bude nadšené a nakoniec hračku zrejme rozmontuje alebo rozbije – čo iné môžete čakať od decka? Názor, že slovenská emancipácia bola statusová, a nie hodnotová, sa prezentuje dodnes.

Z medzinárodného hľadiska Slovensko uvedené otázky trápiť vôbec nemuseli. Keď vznikne nový štát a okolitý svet ho uzná, nikto potom už neskúma, či ten štát pri vlastnom narodení mal predstavu, ako chce vyzerať o 5 či 25 rokov. Bratislava oznámila svetu pripravenosť dodržiavať medzinárodné právo a spolupracovať, a to každému stačilo, aspoň na začiatok. V tomto sú medzinárodné pravidlá jednoduché. A že zánik federácie bude ešte dlho zdrojom rôznych otázok, je normálne. Čo keď Čechov ako národ vlastne dovŕšili Slováci tým, že odišli? Čo ak slovenská nezávislosť mala štátotvorné dôsledky aj za jeho hranicami? Pýtať sa býva dôležitejšie, ako poznať odpovede. Pořád se jenom ptáš a odpovědi tý se nedočkáš, pospevovali si starší z nás s kapelou Olympic zadlho do rozdelenia. Táto platňa, na rozdiel od iných, sa veru neošúcha. Pre občanov Slovenska je však úplne najdôležitejšie, že decko si svoju hračku nerozbilo, hoci ju dobre pootĺkalo, a že medzičasom dospelo. Toto, verme, už bude raz a navždy nie otázka, ale konštatovanie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozdelenie Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku