Poliaci čelia superkontrole, akú nezažili ani pri jednej z predchádzajúcich potravinových káuz, a mali ich na krku naozaj dosť. Od posypovej soli cez salmonelu v kuracom mäse, konské mäso vydávané za hovädzie či vlani fipronilové vajcia. Zdá sa, že prekročili Rubikon.
Poľsko je najväčším potravinovým prekvapením Európskej únie rozšírenej o krajiny strednej a východnej Európy. Pozitívnym aj negatívnym. Ani jeden z nových členských štátov nevyužil tak dobre šancu, ktorú ponúklo spoločné financovanie poľnohospodárskej politiky únie ako Poľsko. Stal sa z neho potravinový tiger Európy.
Poliaci dokázali využiť eurofondy na zveľadenie rodinných fariem. Na rozdiel od Slovenska nemuseli transformovať roľnícke družstvá na podniky podielnikov, lebo aj počas socializmu stálo tamojšie poľnohospodárstvo na súkromných roľníckych hospodárstvach.
Ako je možné, že sme nechali rozpadnúť potravinársky priemysel, že naše mäsové podniky a celé stravovanie stoja prevažne na dovážanom mäse?
Vlády vo Varšave možno aj preto, že roľníci sú veľkou voličskou skupinou, brali poľnohospodárstvo vždy vážne. Vyrokovali si lepšie vstupné podmienky do EÚ ako my, keď dosiahli dlhé prechodné obdobia pre svoj spracovateľský priemysel. Vzápätí ho za bruselské peniaze úspešne modernizovali. Majú fungujúce odbytové družstvá a ich roľníci sú menej zaťažení odvodmi ako slovenskí poľnohospodári.
To všetko sú plusy, ktoré ich nositelia vedeli premeniť vo výhody veľmi aktívnou politikou, jedno či malých, alebo veľkých obchodníkov. Tých malých pocítilo Slovensko na vlastnej koži prostredníctvom ambulantných predajov mäsa. V obchodných reťazcoch sa presadili poľskí ovocinári, ale aj mliekari. Našim roľníkom vypomáhali poľskí obchodníci nákupmi obilia, jatočných ošípaných aj dobytka. Všade tam, kde sme zaspali, sa uchytili agilní Poliaci. Čia je to vina?
Teraz má Poľsko veľký problém. Treba nepochybne počkať na verdikt medzinárodnej komisie, ktorá povie, čo všetko bolo za aktuálnou kauzou s hovädzím mäsom, do akej miery benevolencia, „pragmatizmus“ či obyčajná ľudská chamtivosť.
Poľská kauza však nastavuje zrkadlo i slovenskému poľnohospodárstvu a potravinárstvu. Zisťujeme, že až príliš lacno sme predali kožu, že roky iba rečníme o oživení potravinovej sebestačnosti. Až keď krajina narazila na potravinové dno, začína uvoľňovať financie z národných zdrojov do oživenia produkcie vrátane mäsa.
Ako je však možné, že sme nechali rozpadnúť potravinársky priemysel, že naše podniky spracúvajúce mäso a celé stravovanie stoja prevažne na dovážanom mäse? Nielen od našich severných susedov, ale vlastne z celého sveta. To nie je novinka. Na Slovensku sa dobytok vychová a dve tretiny z neho sa vyvezú do zahraničia, lebo to lepšie platí. Vonku robia aj slovenskí mäsiari, lebo tam lepšie zarábajú.
Kupujte slovenské, nuž áno, no to slovenské musíme najprv dopestovať, dochovať a spracovať. Poľské mäso nám to opäť dôrazne pripomenulo.