Správy o stave únie možno v prostredí politického cirkusu skôr prirovnať k vystúpeniu hlavnej hviezdy večera, ktorá predvedie zbierku svojich najväčších hitov. Novinári prudké prekvapenia milujú, voliči od svojich favoritov už o čosi menej.
Tohtoročný prejav Donalda Trumpa o stave únie obsahoval z tohto pohľadu všetko, čo formálne obsahovať mal. Staré hity v podobe samochvály za údajný hospodársky zázrak, ktorý vraj Amerika za jeho vlády zažíva, predstieranie, že hovorí v mene záujmov amerických modrých golierov, ktoré mu pred dvoma rokmi pomohli vyhrať voľby, či vzývanie politického konsenzu, zmierenia a zjednotenia súperiacich strán v mene vyšších cieľov.
Novinkou – hoci nie neočakávanou vzhľadom na to, kto je súčasným prezidentom USA – boli siahodlhé tirády proti imigrantom, ktorí vraj prichádzajú vysávať džoby, peniaze a energiu americkej pracujúcej triedy a proti ktorým je jedinou možnou ochranou fyzický múr na hranici s Mexikom. Ten múr, ktorého výstavbu Kongres opakovane odmietol financovať, na čo Trump vyše mesiaca blokoval peniaze na chod federálnej vlády a jej agentúr.
Prezident s rekordne nízkou popularitou i dôveryhodnosťou zostáva v úrade už len z vôle tých, ktorým poslúžil.
Ďalšou novinkou bola vsuvka o hrozbe socializmu, ktorú podľa prezidenta predstavujú niektorí mladí členovia Kongresu za Demokratickú stranu (plus politický matador Bernie Sanders). Nuž a posledným novým songom bol výhražný popevok, podľa ktorého Amerika príde o svoj hospodársky zázrak a Kongres nebude môcť vydávať novú legislatívu, ak sa neskončia vyšetrovania Trumpa, jeho volebného štábu, jeho rodiny a siete jeho firiem.
Médiá z košiara Ruperta Murdocha sa ponáhľali s chválou podľa nich „skutočne prezidentského prejavu“ Donalda Trumpa, ktorý bol vraj zároveň jeho prvým príspevkom do kampane za jeho znovuzvolenie v roku 2020. Všade inde museli novinári a analytici skonštatovať, že prejav bol zvyčajnou zmesou nedôveryhodných prísľubov, bombastických poloprávd, čistého zavádzania a nedemokratických hrozieb.
Po dvoch rokoch nik neuverí, že Trumpovi ide o politický zmier. Štatistiky jasne ukazujú, že väčšina Američanov si pod všeobecným zdravotným zabezpečením a spravodlivejšou distribúciou ziskov predstavuje skôr Škandináviu ako Kimovu KĽDR. A v Kongrese si nikto okrem zmenšujúceho sa jadra republikánov, ktorí ho ešte podporujú, nepletie svoju ústavnú povinnosť kontrolovať moc s politickou svojvôľou.
Vystúpenie hlavnej hviezdy večera nestálo za veľa. Staré hity stratili príťažlivosť a nové piesne sú prislabé na to, aby nejakú získali. Prezident s rekordne nízkou popularitou i dôveryhodnosťou zostáva v úrade už len z vôle tých, ktorým poslúžil. Väčšina Američanov, ktorej škodí, by možno nejaké to „prudké prekvapenie“ skôr privítala. Sotva však od neho.