Ak možno roztržku medzi premiérom Petrom Pellegrinim a predsedom Smeru Robertom Ficom v tejto chvíli nazvať názorovou, potom jej podstatou nie je názor na Ústavný súd, prezidenta či spôsob hlasovania, ale na to, ako má vôbec fungovať politická strana či politika ako taká.
Poslanec Miroslav Číž sa zbytočne strápňuje, keď sa snaží do veci dodatočne zatiahnuť Andreja Kisku, ktorý má vraj na ohrození funkčnosti Ústavného súdu tiež svoj podiel viny, pretože „nepovedal, ako bude pri výbere sudcov postupovať“.
Nikde sa nehovorí či nepíše o tom, že by mal prezident niečo niekomu vopred oznamovať. Navyše, Kiska predsa ešte pred prvou voľbou požiadal o vystúpenie v Národnej rade, kde sa usiloval poslancov informovať o svojich kritériách na kandidátov i o svojom názore na dôležitosť voľby.
Ak sa doposiaľ iba šuškalo, že Pellegrini nemá chuť vojsť do dejín ako bezvýznamný náhradník, dôležitejšiu chvíľu si nájsť nemohol.
V každom prípade však platí, že Číž je jedným z tých poslancov, ktorí Kisku oslobodili od akejkoľvek prípadnej kritiky za jeho postup. Práve vďaka nim totiž teraz prezident nemusí, pretože ani nemôže, pri výbere sudcov postupovať nijak. Môže len chodiť a tváriť sa štátotvorne, čo je možnosť, ktorú aj s chuťou využíva.
Túto možnosť mu podarovala práve tá strana, ktorá najprv niekoľko rokov všetkých naokolo presviedča o dôležitosti neprerušenej plnej funkčnosti Ústavného súdu. A potom sa zachová celkom opačne iba preto, že kandidatúra jej vlastného predsedu narazila na väčší politický odpor, ako pôvodne očakávala.
Keď ju za to teraz otvorene kritizuje premiér, iba ukazuje, že sa chce k svojej vláde správať zodpovednejšie ako predseda Smeru a jeho poslanci. Nehovoriac o zodpovednosti za riadny chod dôležitých inštitúcií, akou je, pravdaže, aj Ústavný súd, a napokon aj zodpovednosti za osud vlastnej politickej strany.
Ak sa už nejaký čas šuškalo o tom, že Pellegrini napriek svojmu mlčaniu nemá chuť vojsť do dejín ako bezvýznamný náhradník, dôležitejšiu chvíľu si nájsť nemohol. Toto totiž nie je spor o politický názor, ale spor o názor na politiku.
Samozrejme, osud Pellegriniho, jeho vlády i celej koalície je dnes vo hviezdach. Darmo Andrej Danko avizuje, že je pripravený obchodovať. Ak boli v Moste-Híd dosiaľ Ficovou kandidatúrou iba „nie dosť nadšení“, po štvrtkovom extempore bude pre nich odpor k nej otázkou ďalšieho politického prežitia.
Je jasné, že aspoň nateraz nechcú potopením koalície definitívne potopiť aj prezidentskú kandidatúru svojho predsedu. Prežitie vlády je však dnes oveľa viac v rukách strany, ktorej poslanci sa správajú ako technická obsluha divadla jedného herca.